Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Diskusia na rôzne témy

Re: Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Poslaťod othon » 31 Jan 2019 20:44

Nebojte sa! Je možné zlomiť aj zlý osud, aj zlé žiarenia hviezd!


V súčasnosti je dosť rozšíreným, neblahým zvykom obracať sa na rôznych veštcov. Ide o spornú vec z viacerých dôvodov. Trebárs hoci aj preto, že predpoveď zlého osudu ešte vôbec neznamená, že vás zlý osud aj postihne. Každý z nás je totiž pánom nad vlastným osudom až do takej miery, že ho dokáže zmeniť v pravý opak. A to dokonca aj vtedy, keby mu nejaký veštec predpovedal blízke nešťastie.

A podobné je to aj s astrologickými predpoveďami. Človek je totiž za určitých okolností schopný prekonať aj objektívne negatívne žiarenia hviezd a odvrátiť od seba nešťastie, ktoré bolo pre neho zapísané vo hviezdach. A takto je to s akýmikoľvek inými vešteckými predpoveďami, pretože každý z nás disponuje obrovskou silou, schopnou zlomiť ich, ibaže o nej nevieme a nevyužívame ju.

Pozrime sa preto teraz na dva príbehy z rôznych historických období a poznajme, v čom spočíva vyššie zmienená sila a ako ju je možné vyžiť.

Prvý príbeh:

Istá žena bola u lekára a ten jej diagnostikoval rakovinu, s prognózou dvoch až troch rokov života. Keď vyšla z ordinácie bola v šoku a točil sa s ňou celý svet. Vyšla na ulicu a kráčala po nej ako v nejakom zlom sne. A zrazu sa ocitla pred dverami kostola. Vošla doň a strávila v ňom dve hodiny. A keď vyšla opäť na ulicu, s istotou vedela, že nad chorobou zvíťazí a bude žiť.

Príbeh druhý:

Za dávnych čias ochorel istý židovský kráľ. Dal si zavolať Pánovho proroka a spýtal sa ho, či sa uzdraví, alebo zomrie. Prorok mu povedal, že mu zostávajú posledné tri dni života. Po jeho slovách sa kráľ obrátil ku stene a modlil sa:

„Pane, viem že som nežil správne. Viem, že som vykonal mnoho zlého a býval som nespravodlivý. Viem, že som vždy poctivo nekráčal Tvojimi cestami a nežil podľa Tvojej Vôle.

Pane, keby si mi ale daroval ešte niekoľko rokov života, zmenil by som to. A zároveň si teraz, pred tvárou smrti hlboko uvedomujem, koľko dobrého by som ešte mohol vykonať pre vlastný národ.“

Prorok práve prechádzal nádvorím hradu a vychádzal na ulicu, keď zrazu v sebe jasne začul Pánov hlas: „Obráť sa a choď za kráľom. Vypočul som jeho modlitbu a dávam mu sedem rokov života“.

Áno, čítate dobre! Aj keby vám samotný prorok Pánov predpovedal vašu smrť do troch dní tak, ako je to zaznačené v Biblii, ste schopní to zmeniť! Je však ale samozrejme potrebné ujasniť si, za akých okolností a akým spôsobom.

V prvom rade treba zdôrazniť, že boli náročky uvedené dva príbehy. Jeden z dávnej minulosti a jeden zo súčasnosti, aby nám bolo jasné, že tieto veci stále fungujú absolútne rovnako, bez ohľadu na stáročia, alebo tisícročia. A ako asi konkrétne to funguje, naznačuje príbeh o židovskom kráľovi. No a niečo veľmi podobné musela počas dvoch hodín, strávených v chráme učiniť aj pani z nášho druhého príbehu zo súčasnosti.

O čo celkom konkrétne tu teda ide?

Každý človek kráča svojim životom určitou cestou. Cestou určitej konkrétnej, špecifickej hodnotovej orientácie. Ak je jeho hodnotová orientácia negatívna, falošná a pokrivená, musí to dotyčného nevyhnutne skôr, alebo neskôr uvrhnúť do nešťastia, do choroby, alebo do iných, vážnych osobných problémov.

Nesprávna hodnotová orientácia znamená podliehanie nenávisti, závisti, chamtivosti, bezohľadnosti, nespravodlivosti, nečestnosti, nemorálnosti, vnútornej nečistote, klamstvu, podvodu, bezduchému materializmu a mnohým iným, podobným negatívnym vlastnostiam. Ak má niekto schopnosť nahliadať do života a do osudu takéhoto človeka, musí v ňom nevyhnutne vidieť blížiace sa nešťastie, chorobu, alebo aj smrť, ku ktorým dotyčný s istotou smeruje svojou vlastnou, nesprávne nastavenou hodnotovou orientáciou.

Za danej situácie musí byť potom samozrejme predpoveď budúcnosti celkom logicky veľmi negatívna, a to či už vo väčšom, alebo menšom časovom horizonte. Život dotyčného totiž smeruje k tomuto cieľu ako po oceľových koľajniciach.

Avšak v momente, kedy sa dozvie, aký osud ho čaká, má dve možnosti. Hodnotovo, vnútorne i navonok zotrvať na svojej nesprávnej ceste a tým dôjsť k osudu, ktorý bol predpovedaný, čím sa proroctvo naplní.

Druhá možnosť spočíva v presmerovaní výhybky vo forme hodnotového preorientovania sa na oveľa pozitívnejšiu dráhu. A táto okamžitá, zásadná a pozitívna zmena životného smerovania musí mať okamžite aj radikálne odlišné, konečné dôsledky. Dôsledky, samozrejme oveľa pozitívnejšie, čo znamená, že pôvodná negatívna predpoveď sa nenaplní.

Je to celé presne tak, ako keď vlak, idúci do záhuby, prehodí na svojej ceste výhybku, čím zmení smer a záhube sa vyhne. Akokoľvek zlá veštba sa potom stáva bezpredmetnou a nevyplní sa.

Znamená to teda, že nijaký zlý osud, nijaké vyžarovania hviezd, ani nijaké negatívne veštby nemajú nad človekom moc, ak zoberie ich varovanie vážne a zásadným spôsobom zmení svoju doterajšiu hodnotovú orientáciu, ktorá ho vedie do nešťastia. Ak ju ale nezmení, negatívne proroctvo bude pravdivé a vyplní sa.

Vráťme sa však ešte k obom našim príbehom, ale najmä k tomu o židovskom kráľovi a ukážme si, v čom sa skrýva najzásadnejší kľúčový moment predpokladu víťazstva nad akoukoľvek negatívnou predpoveďou, veštbou, alebo proroctvom.

Onen kľúčový moment spočíva v spojení vôle človeka s Vôľou Stvoriteľa! V odhodlaní človeka žiť a riadiť sa Vôľou Najvyššieho, pretože doterajší život podľa jeho vlastnej vôle ho priviedol na pokraj nešťastia.

Lebo Vôla Pána, ktorá bola ľuďom sprostredkovaná vo forme Mojžišovho Desatora a Ježišovho učenia ukazuje ľuďom cestu dobra. Ukazuje im cestu pozitívnej hodnotovej životnej orientácie, ktorá nemôže nikoho, kto po nej kráča, priviesť k ničomu inému, ako k mieru, šťastiu a k dobrému osudu. Vôľu Najvyššieho, jasne definovanú do zrozumiteľnej podoby pre novodobého človeka môžeme tiež nájsť aj v Posolstve Grálu.

No a vyššie spomínaný židovský kráľ, alebo pani zo súčasnosti chorá na rakovinu, dokázali uskutočniť takúto zásadnú premenu vlastnej hodnotovej orientácie, spočívajúcu v odvrátení sa od svojich doterajších falošných ciest a v odhodlaní žiť po novom. V odhodlaní stotožniť svoju vlastnú vôľu s Vôľou Najvyššieho a s jeho požiadavkami voči všetkým ľudským bytostiam, ktoré sú obsiahnuté v Desatore a v Ježišovom učení. Takto dokázali zmeniť svoj osud.

No a týmto spôsobom je každý z nás schopný zmeniť svoj vlastný osudu. Týmto spôsobom je ľudstvo schopné zmeniť osud vlastnej civilizácie, ktorá sa v súčasnosti rúti do záhuby po železných koľajniciach nesprávnej hodnotovej orientácie. Záhubu ľudstvu predpovedali nespočetné prastaré i novšie proroctvá. A tieto proroctvá sa budú musieť nevyhnutne vyplniť, ak ľudia nezmenia svoje nesprávne, zlé a falošné hodnotové smerovanie.

Záleží iba na nás, a dá sa povedať, že na každom jednotlivcovi, či sa negatívne proroctvá vyplnia, alebo nie. Ak všetko pôjde tak, ako doposiaľ, naplnia sa určite!

Ak ale chceme, aby sa osud našej civilizácie zmenil, musíme nevyhnutne zmeniť smer svojej cesty, a to zásadnou zmenou našej základnej hodnotovej orientácie, pretože jedine týmto spôsobom zmeníme i charakter cieľovej stanice, ku ktorej nakoniec dôjdeme. Jedine takto sa môžeme vyhnúť nešťastiu, katastrofe a tragédii nevídaných rozmerov.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon
 
Príspevky: 67
Registrovaný: 15 Máj 2014 18:00

Re: Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Poslaťod othon » 07 Mar 2019 20:18

Katastrofa, zvaná vnútorný život jednotlivca!


Jestvujú veci nesmierne dôležité, ktorých dosah podceňujeme. Veci, ktorým neprikladáme veľký význam, avšak v skutočnosti práve oni zásadným spôsobom ovplyvňujú celý náš život. Nevedieť o nich, neprikladať im význam a podceňovať ich musí mať potom nevyhnutne katastrofálny dopad na celé naše bytie.

No a jednou z takýchto vecí je aj náš vlastný, osobný vnútorný život, zahŕňajúci naše cítenie a myslenie. Aby sme boli schopní pochopiť, o čom konkrétne je reč, uveďme si názorný príklad:

Predstavme si človeka, ktorý si kúpil byt. Nový byt najskôr celý nanovo vymaľuje a potom si doň veľmi uvážlivo a dôkladne vyberá každý kus nábytku, aby ho mal čo najútulnejší a aby sa v ňom čo najlepšie cítil.

Predstavme si ale iného človeka, ktorý si taktiež zaobstará byt, ale ďalej už jedná úplne inak, ako by bolo normálne a správne. Ide totiž na smetisko, kde sa prehrabáva a postupne zapĺňa svoj byt starými, poškodenými, špinavými a zapáchajúcimi vecami.

Určite nie je treba zdôrazňovať, kto z týchto dvoch majiteľov nového bytu prežíva vo svojej domácnosti vyššiu kvalitu života. To je nám predsa okamžite každému jasné.

Avšak paradoxne to, čo je nám v tomto konkrétnom príklade tak jasné, nám nie je vôbec jasné vo vzťahu k nášmu vlastnému, vnútornému životu. V tejto oblasti totiž jednáme úplne rovnako, ako onen človek, ktorý vnáša do svojho bytu najrozličnejší odpad.

Lebo aj náš vnútorný život je možné považovať za akýsi osobný vnútorný „bytový“ priestor, do ktorého s neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou a naivitou dovoľujeme vstupovať tej najväčšej nečistote a tomu najväčšiemu balastu. Svoje vnútro totiž dôverčivo otvárame všetkým, aj tým najnečistejším podnetom, prichádzajúcim ku nám zvonka. Či už prostredníctvom kníh, novín, filmov, internetu, alebo mnohých iných vecí. A tento balast, odpad a nečistota sa potom stáva súčasťou nášho vnútorného života. Súčasťou našej vnútornej domácnosti.

Mali by sme teda už konečne začať vnímať aj priestor nášho vnútorného života podobne, ako náš osobný bytový priestor a mali by sme úplne rovnakým spôsobom rozhodovať, čo si do doň vnesieme a čo musí navždy zostať vonku za dverami.

Naše vnútro je miesto, kde má svoj počiatok všetko, čo z nás vychádza. Či už v podobe slov, alebo v podobe činov. Všetkému tomuto predchádza náš citový, alebo myšlienkový impulz.

Ak ale máme svoje vnútro zavalené rôznymi odpadkami a špinou, aké potom môžu byť naše slová, činy a celé naše jednanie? Ak totiž máme naše vnútro nečisté, nevyhnutne to ovplyvňuje kvalitu všetkého toho, čo z nás vychádza, pretože vychádzať z nás môže vždy iba to, čo je rovnorodé kvalite nášho vnútorného života.

Väčšina ľudí dneška, žijúcich v útulných a pekne zariadených domácnostiach vôbec netuší, že vnútorne žijú medzi špinou a odpadkami. A tie kvalitatívne veľmi negatívne ovplyvňujú ich osobnosť, ako aj absolútne všetko, čo z nich vychádza.

Prečo nejednáme vo vzťahu k „bytovému“ priestoru nášho vnútorného života rovnako, ako každý normálny človek? Prečo si doň vedome a dôkladne nevyberáme iba veci krásne a vkusné, aby sme sa medzi nimi dobre cítili?

Človek by predsa mal do svojho vnútra vpúšťať iba to, čo je pekné, dobré a ušľachtilé. A naopak, mal by sa brániť tomu, čo je škaredé, nečisté, nemravné, neušľachtilé, zvrhlé a obscénne. Takémuto niečomu by nemal v nijakom prípade dovoliť vstupovať do osobného priestoru svojho vnútorného života. Mali by sme si teda vedome vyberať! Vedome vpúšťať do svojho vnútra iba veci dobré a ušľachtilé a nekompromisne pribuchnúť dvere onoho pomyselného bytu pred všetkým skazeným a nečistým, čo by sa chcelo dostať dnu.

Lebo vedomým výberom toho, čo prostredníctvom najrozličnejších vonkajších podnetov vpúšťame do svojho vnútra môžeme zo svojho vnútorného života urobiť nádherne a vkusne zariadený byt, kde sa budeme výborne cítiť. Ba dokonca sme z neho schopní urobiť chrám!

Avšak my z neho vo svojej naivite a nevedomosti robíme miesto plné najrozličnejšej špiny a odpadkov. A naivne si myslíme, že takéto niečo nemá nijaký zásadný vplyv na kvalitu celého nášho života. Že to nemá nijaký zásadný vplyv na našu súčasnosť a našu budúcnosť. Na celú našu osobnosť a celý náš osud.

Existuje mnoho ľudí, ktorí sa aktívne snažia hľadať východiská z biedy a problémov nášho sveta. Ide o politikov, štátnikov, vedcov, žurnalistov, umelcov a iných. Ich snahy sú častokrát úprimné, avšak aj napriek tomu nie sú schopní dať svetu jasné vízie a nájsť cestu k skutočne lepšej budúcnosti.

Títo ľudia totiž nevedia, že základným predpokladom k tomu, aby ich úsilie mohlo byť úspešné, je snaha o čistotu a ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Ak tak totiž oni sami nečinia a podceňujú to, okná bytu ich vnútorného života sú nevyhnutne zanesené nečistotou. A cez túto nečistotu nie je vôbec vidieť, alebo je vidieť iba veľmi matne. A preto im ani nie je možné nájsť a uvidieť pravú, pozitívnu cestu vpred.

Pravú cestu vzostupu môžu totiž národu a spoločnosti ukázať iba ľudia, ktorých vnútro je čisté! Ľudia, ktorých okná bytu ich vnútorného života sú čisté a preto cez ne vidia jasne a doďaleka. Až tam, kam má ľudstvo smerovať a oni sú schopní ho tam viesť. Nikto iný toho schopný nie je! Nijaké iné schopnosti a predpoklady to nezaručia!

Budúcnosť a dobro ľudstva sú teda priamo závislé od čistoty a ušľachtilosti nášho vnútorného života. Jedine v tomto a v ničom inom sa skrýva naša naša lepšia, krajšia a ľudsky oveľa hodnotnejšia budúcnosť. Všetky ostatné cesty sú len slepými uličkami. Je síce možné určitú dobu po nich kráčať a môže sa nám na nich aj nejakú dobu zdanlivo dariť, ale na ich konci sa vždy nachádza nepriestupný múr v podobe najrozličnejších kríz, recesií, konfliktov a agresií.

Náš svet si totiž myslí, že budúcnosť je vo vzdelanosti a vo vede. V učených, vzdelaných a inteligentných ľuďoch. Toto je ale zásadný omyl! Ak totiž vnútro ľudí nebude čisté, nie je možné v nijakom prípade zaručiť, že vzdelanie, ktorého sa im dostalo, bude naozaj použité správne, čiže ku prospechu všetkých.

Znamená to teda, že akékoľvek vysoké vzdelanie, akékoľvek vysoké poznatky a schopnosti budú ľuďmi vždy používané iba spôsobom, presne zodpovedajúcim kvalite ich vlastného vnútorného života. Čiže v súčasnosti spôsobom nie najčistejším, najspravodlivejším a najmorálnejším.

Lebo každý človek môže jednať iba tak, ako mu dovoľuje stav jeho vnútra. Nijako inak! To je logická zákonitosť. Skutočná realita je preto dnes žiaľ taká, že nekvalita vnútorného života väčšiny ľudí aj napriek všetkým našim poznatkom, vedomostiam, vzdelanosti a blahobytu smeruje našu civilizáciu do priepasti.

Človeče, ak chceš osobne prispieť k tomu, aby sa stal svet lepším miestom pre život, dbaj o ušľachtilosť a čistou svojho vlastného vnútorného života! Vpúšťaj do neho iba to, čo je dobré, pekné a ušľachtilé, a uzatváraj ho pred nízkym a nečistým. Vnútorne sa nezapodievaj nijakou nečistotou a neživ ju! Tým veľmi pomôžeš sebe samému, ale aj celému nášmu svetu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon
 
Príspevky: 67
Registrovaný: 15 Máj 2014 18:00

Re: Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Poslaťod othon » 29 Mar 2019 20:15

Dva dôkazy toho, že sme bytosťami citu


Existujú milióny ľudí, ktorí sú presvedčení, že sa máme riadiť predovšetkým rozumom. Že práve rozum v nás má byť to najdominantnejšie a najrozhodujúcejšie. Sú toho názoru, že cit je čosi príliš neurčité a nespoľahlivé, o čo sa nie je možné s istotou oprieť. A navyše ešte existujú aj city nízke, ako napríklad závisť, nenávisť a podobne, takže tvrdenie, že človek je bytosťou citu a má sa ním preto vo všetkom riadiť dostáva vážne trhliny.

Ako je to teda? Viac, ako zložité vysvetľovanie poslúžia príklady. A my sa preto teraz pozrime na dva z nich.

Prvým je existencia lásky. Lásky, ako čohosi nehmatateľného a neuchopiteľného. Ako čohosi ťažko definovateľného, ale aj napriek tomu tak silného a zásadného, že to rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje celý náš život. Na základe lásky uzatvárajú ľudia partnerstvá a na základe lásky prichádzajú na svet deti, ktoré milujeme celý život.

Prečo je láska taká silná a čo je to vlastne láska? Láska je cit a cit je prejavom nášho ducha. Je prejavom našej najvnútornejšej duchovnej podstaty, ktorá sa prejavuje citom.

Najskôr si niečo povedzme o láske pravej. Čiže o láske, ktorá skutočne pochádza z nášho ducha. Jej poznávacím znakom je ušľachtilosť a keď vznikne, obdarúva človeka tými najušľachtilejšími vlastnosťami a cnosťami.

Jednou z nich je napríklad nezištnosť. Nezištné dávanie vo vzťahu k tomu, koho milujeme. Ide o cnosť nezištnosti, bez vypočítavého kalkulovania čo za to a koľko za to, ako sme dnes zvyknutí.

Ďalšou cnosťou je ochota k službe. K službe milovanej, alebo milovanému až do takej miery, že sme im ochotní zniesť hoci aj modré z neba. Jednoducho, že sme pre nich ochotní urobiť čokoľvek.

No a snáď tou najzásadnejšou pozitívnou vlastnosťou, ktorú v ľuďoch vzbudzuje pravá láska je schopnosť poprieť vlastné ego tým, že dobro našich milovaných staviame vyššie, ako svoje vlastné. Tak človek prekonáva svoje dávne, živočíšne egoistické sebectvo a stáva sa konečne ľudskou bytosťou, zabúdajúcou na seba v službe iným.

O takejto láske sa píše aj v evanjeliách. A síce, že človek musí odumrieť sám sebe, aby nakoniec sám seba našiel. To znamená, že človek musí odumrieť svojmu vlastnému, egoisticky živočíšnemu, sebeckému ja, aby našiel vznešenú veľkosť vlastného človečenstva, spočívajúcu v zabúdaní na svoje ja v službe, v pomoci a podpore iných. A túto veľkú duchovnú cnosť úplne automaticky, a len akoby mimochodom generuje pravá láska.

Ušľachtilá láska je totiž základnou kvalitou ducha a prebúdza sa v nás čistým citom lásky k partnerovi, k partnerke, k deťom, k súrodencom, k rodičom, k priateľom, k vlasti a podobne. A tento silný cit lásky, hoci nehmatateľný a neuchopiteľný, ale predsa tak neuveriteľne reálny, formuje v ľuďoch tie najušľachtilejšie vlastnosti, spomínané vyššie. Takáto je teda láska, ktorou sa prostredníctvom ušľachtilých citov prejavuje naša najvnútornejšia duchovná podstata.

Ale pozor! Láska môže byť aj padlá, nečistá, žiarlivá, sebecká, alebo predajná. Ako je to ale možné a kde sa v človeku berie tento skazený druh lásky?

Vzniká v nás tak, že v našom vnútri začne prevažovať rozumová zložka osobnosti a spolu s pudmi a zlým chcením strhne pravú lásku z jej pôvodnej duchovnej ušľachtilosti. Tak je potom perla čistej lásky nahradená citmi nečistými.

Ako konkrétny príklad nám môže poslúžiť trebárs prostitúcia, ktorá je paródiou na lásku. Je výsmechom lásky. Prostitúcia je totiž čisto rozumovou kalkuláciu s najnižšími pudmi a jej účelom je finančný zisk. No a symbolom takejto padlej a nízkej lásky býva červené neónové srdce nad bránou nevestinca.

Srdce je však symbolom citu. Je symbolom citovo duchovného človeka, ktorého pravá láska obdarováva svet tými najušľachtilejšími ľudskými vlastnosťami.

Akonáhle však ľudia začnú stavať vo svojom vnútri do popredia rozum a postavia ho na najvyššie miesto svojej osobnosti, chladne racionálny vládca rozum strhne čisté cítenie človeka nadol a s pravej, ušľachtilej lásky vytvorí jej rozumovo spotvorenú verziu. Tak potom vzniká láska žiarlivá, láska zvrhlá, láska sebecká, alebo láska pudov.

A táto nečistá láska, vytvorená zlým chcením a nadradením rozumu, siaha potom svojimi špinavými rukami aj na symbol duchovnosti človeka, ktorým je srdce. A v podobe neónového srdca nad vchodom nevestinca z neho robí symbol zvrhlosti a nízkosti.

Pravá láska je postavená na princípe dávania a láska strhnutá nadol a zmaterializovaná rozumom chce predovšetkým brať. Toto je najjednoduchšie kritérium na odlíšenie pravej lásky od lásky padlej a skazenej.

A mimochodom, keď hovoríme o srdci, nech si každý čitateľ práve v tejto chvíli, pri vyslovení slov: „to som ja“ dobre všimne, kam bude smerovať jeho ukazovák. So stopercentnou istotou práve do oblasti srdca. Do oblasti solar plexus, nazývanej aj slnečná pleteň, kde skutočne reálne sídli naše pravé ja. Naše duchovné jadro, komunikujúce s nami a prejavujúce sa v nás ušľachtilými citmi. A teda aj ušľachtilou láskou.

Ak ale chceme svoje duchovné jadro vnímať a riadiť sa jeho impulzmi, mali by sme dbať na tri veci.

V prvom rade by sme nemali dopustiť, aby sa rozum stal pánom našej osobnosti, pretože postupne zdegraduje všetko citové v nás tak, ako sme si to ukázali na názornom príklade lásky. To znamená, že z lásky čistej a ušľachtilej urobí lásku sebeckú, nečistú, žiarlivú a podobne.

V druhom rade by sme mali dbať, aby naše chcenie bolo vždy len dobré, no a v treťom rade, aby naše myšlienky boli vždy len ušľachtilé.

Ak splníme tieto tri body a budeme ich stále dodržiavať, umožní nám to v každej chvíli jasne vnímať impulzy nášho čistého citu, ktoré ku nám vysiela naša najvnútornejšia duchovná podstata. Tak sa potom staneme ľuďmi ducha, ľuďmi citu a ľuďmi čistej lásky. Tak sa potom staneme skutočne ľudskými bytosťami, ku ktorým sa nikto z nás nemôže počítať až dovtedy, kým nezačne načúvať impulzom vlastného ducha a riadiť sa nimi.

A ukážme si teraz ešte jeden príklad veľkosti citu a malosti rozumu. Bude ním umenie. Konkrétne hudba. Trebárs hudba Vivaldiho, Bacha, alebo Mozarta. Ide o hudbu nadčasovú, v každej dobe nádhernú a dá sa povedať večnú.

Prečo je to tak? Pretože v umení, a zvlášť v hudbe je dominantný cit. Pretože hudba je niečím, čo oslovuje najmä náš cit. A nádherná a ušľachtilá hudba vzniká tak, že sa jej autori pri jej komponovaní nalaďovali práve cez svoje cítenie smerom nahor, kde vo svojej inšpirácii zachytávali tóny vyšších sfér. Zachytávali sférickú hudbu ducha, znejúcu vo výšinách, ktorú potom zhmotnili a zmaterializovali do notovej partitúry.

No a takáto hudba, prijatá prostredníctvom citu potom automaticky pôsobí práve na city poslucháčov, a teda na ich ducha. Rozochvieva v nich čosi krásneho, povznášajúceho a dáva im precítiť a prežiť nádheru vysokých úrovní univerza, ktoré ich svojou nádherou volajú k sebe.

A pretože duch je večný, prepožičiava hudbe aj prvok večnosti. A preto dobrá hudba nezostarne ani o sto, ani o päťsto, alebo tisíc rokov.

Ak túto skutočnosť porovnáme trebárs s čisto racionálne rozumovým výrobkom, akým je automobil, jeho životnosť je podstatne nižšia. Úplne nové auto je po desiatich rokoch ojazdené a po tridsiatich rokoch ide do šrotu. Ide totiž len o rozumovo materiálny výrobok. A pretože matéria nemá v sebe prvok večnosti ducha, smeruje rýchlo k úpadku a zániku, ktorý má vo svojej podstate zakódovaný.

A preto racionalistický výrobok z kovu, plechov, skla a plastov, akým je auto, má oveľa nižšiu životnosť ako hudba, napísaná prostým perom na papier, ktorá však v sebe nesie prvok večnosti ducha a preto je aktuálna a svieža aj o tisíc rokov.

Samozrejme, môže byť aj hudba padlá, nízka a neušľachtilá. A to vtedy, keď je inšpirácia jej autora strhnutá nadol jeho vlastnou rozumovosťou, jeho inklinovaním k nízkym pudom a jeho nízkym chcením a nízkymi hodnotami. Toto všetko strhuje osobnosť autora hudby nadol a on vo svojom citovom zakalení čerpá prostredníctvom svojej tvorivej inšpirácie z nízkych sfér univerza.

Na základe spomenutých dvoch príkladov, čiže na základe lásky a umenia môžeme teda vidieť, akú vysokú hodnotu má všetko to, čo je predchnuté ušľachtilým citom. Ušľachtilým citom, pretože len ušľachtilé city sú prejavom našej najvnútornejšej duchovnej podstaty. A keď jej impulzy vložíme do čohokoľvek, či už do lásky, alebo do hudby, či kdekoľvek inde, vždy vznikne niečo krásne, ušľachtilé, povznášajúce a večné.

Ak ale dopustíme zakalenie svojho ušľachtilého cítenia tým, že kladieme príliš veľký dôraz na rozumovú zložku svojej osobnosti, alebo tým, že podliehame pudom, alebo tým, že naše chcenie nie je dobré, znečisťujeme svoje cítenie tak, že jeho vonkajšie prejavy sú potom už len málo ušľachtilé a sú len karikatúrou toho, aké by všetko malo a mohlo byť.

Usilujme sa preto, aby bol celý náš vnútorný život ušľachtilý a aby z nás na základe toho mohla prúdiť smerom zvnútra navonok iba pôvodná ušľachtilosť a vznešenosť nášho ducha, prejavujúca sa trebárs v pravej láske, alebo v pravom umení, ako aj vo všetkých ostatných veciach. Lebo absolútne všetkým veciam je schopný dať náš duch svojou ušľachtilosťou oveľa vyšší rozmer, než je tomu v dnešnej dobe.

Lebo žiaľ, tisíce vecí, vychádzajúcich z ľudí a vznikajúcich ich rukami, nesú smutnú vonkajšiu pečať znečistenia citovej schopnosti ich ducha. A to predovšetkým preto, že ľudia nedbajú o čistou a ušľachtilosť vlastného vnútorného života, že podliehajú pudom a že ich chcenie nie je vždy bezpodmienečne iba dobré.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon
 
Príspevky: 67
Registrovaný: 15 Máj 2014 18:00

Predchádzajúci

Späť na Voľná diskusia

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 0 hostia

cron