Názor na voľnú lásku

Diskusia na rôzne témy
othon
Príspevky: 87
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Názor na voľnú lásku

Príspevok od používateľa othon »

Názor na voľnú lásku


Prevažná väčšina dnešných mužov a žien jedná vo vzťahoch medzi sebou spôsobom, ktorý možno definovať ako voľná láska. Alebo snáď ešte výstižnejšie, voľný sex. Medzi vzájomne sa poznávajúcou dvojicou k nemu totiž dochádza už po prvých stretnutiach, ak nie dokonca pri úplne prvom osobnom styku. Pár desiatok rokov nazad bolo takéto niečo ojedinelé, avšak takzvaný „pokrok“ nemožno zastaviť. Ľudia modernej doby žijú rýchlo a vo vzájomných vzťahoch medzi pohlaviami sa už takmer natrvalo udomácnilo to, čo možno nazvať voľnou a neviazanou láskou.

Ale napriek súčasnému trendu sú tu aj iné názory. Snáď nemoderné, avšak opierajúce sa o niečo vyššie. Názory, snažiace sa klásť na ľudí o trochu vyššie nároky, neponechávajúc ich napospas ich sklonu k pudovosti, zmyselnosti a telesnosti.

Sú to samozrejme ony, v dnešnej dobe tak nepopulárne, ale nadčasové, základné ľudsko – morálno – etické princípy, obsiahnuté v Desatore. V súvislosti s našou problematikou tam narazíme hneď na dve prikázania: Nezosmilníš a Nebudeš žiadostivý ženy blížneho svojho. Ide o naozaj jednoduché príkazy a odporučenia, zrozumiteľné absolútne každému, kto sa chce vo svojom živote riadiť vyššími princípmi a nechce sa stať otrokom svojej pudovosti.

Taktiež neskôr ani Ježiš nijako nezľavoval s týchto požiadaviek Svetla na človeka, ale naopak, ešte ich dokonca radikalizoval. Napríklad v súvislosti s prikázaním Nezosmilníš riekol: „Bolo povedané Nezosmilníš! Ja vám však hovorím: Kto žiadostivo vzhliadne na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“

To znamená, že už nečistá myšlienka na iné pohlavie, myšlienka iba pripúšťajúca možnosť cudzoložstva sa cudzoložstvu rovná. Takáto myšlienka je teda už cudzoložstvom bez ohľadu na to, či došlo aj k jeho fyzickej realizácii. Ak to však dospelo až tam, potom sa ešte znásobuje vina človeka vo vzťahu zákonom k vyššej Moci, dávajúcej celému bytiu morálno etický rozmer.

No a oproti týmto, celkom jasne znejúcim požiadavkám Svetla na bytosť zvanú človek stoja názory ľudí takzvanej modernej doby, nadbiehajúce ľudským slabostiam,  sklonu k nízkosti a živočíšnej malosti, ktorých manifestáciou je to, čo sa vo všeobecnosti nazýva voľnou láskou. Deštruktívnosť takýchto praktík na spoločnosť je však nepopierateľná, čoho svedectvom sú katastrofálne ukazovatele rozpadu partnerských vzťahov.

Pravý, začínajúci vzťah medzi dvomi osobami opačného pohlavia nemá byť totiž stavaný na vzájomnej telesnej príťažlivosti tak, ako je tomu dnes, ale jeho základným predpokladom má byť duševný súzvuk dvojice. Alebo inak povedané, splynutie duší.

No a táto duševná jednota, prostredníctvom ktorej vzniká medzi partermi harmonické doplnenie, takýto stav súzvuku duší potom jednoducho vylučuje niečo podobného, ako neveru, či telesnú túžbu po inom mužovi, alebo žene. Vylučuje ju preto, lebo partneri vyciťujú, že prežívanie takéhoto druhu harmónie duší stojí rádovo omnoho vyššie, ako prežívanie telesného pôžitku pri náhodilých stykoch.

K telesnému spojeniu by teda malo dochádzať iba v prípade dosiahnutia spomínanej duševnej harmónie. Ak totiž takáto harmónia nejestvuje, nijaké sexuálne zážitky ju nemôžu nahradiť. Lebo ak sa dvojice telesnosti dostatočne nabažia, zrazu zistia, že ich už takmer nič nespája a odchádzajú od seba. Žiaľ, odchádzajú od seba mnohokrát iba preto, aby hľadali svoje šťastie v novom, rovnako povrchnom vzťahu.

Voľná láska je falošná cesta, ktorá nám nikdy neprinesie šťastie a želaný stav partnerskej harmónie, pretože prostredníctvom voľnej lásky nemožno dosiahnuť ničoho, čo by bolo hodnotnejšieho, alebo trvalejšieho charakteru.

Z tohto dôvodu by bolo užitočné omnoho viac hovoriť verejnosti a predovšetkým mladým ľuďom o skutočných kritériách pravého vzťahu, s ktorých najdôležitejším je vzájomná duševná harmónia a duševný súlad partnerov. Nesprávne predstavy o voľnej láske, snažiacej sa čo najrýchlejšie siahať po zmyselných zážitkoch, mylné predstavy o voľnej láske, ktorých sú plné knihy, časopisy, filmy, ako i život sám totiž nemôžu nikomu priniesť nič dobrého, ani nič trvalejšieho.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

othon
Príspevky: 87
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Re: Názor na voľnú lásku

Príspevok od používateľa othon »

Tragédia inštitucionalizovanej viery

Ak sa niekto nedokáže poučiť zo starých chýb, musí ich neustále opakovať. A ak niekto neustále opakuje rovnaké chyby v duchovnej oblasti, nikdy sa nemôže povzniesť nahor. Nevyhnutne stagnuje, alebo dokonca upadá.

Konkrétnym účelom tohto textu je snaha o poučenie sa z dôsledkov osudového konfliktu Ježiša Krista s vtedajšou inštitucionalizovanou cirkvou. Ježišov príbeh je totiž príbehom rebela, ktorý prišiel do konfliktu s inštitúciou. Do konfliktu so vtedajším plne inštitucionalizovaným židovským náboženským systémom.

Išlo o náboženský systém, ktorý mal svoju pevnú hierarchiu, svoje školy, svoj spôsob výučby, svoje vyhranené názory a svoj vlastný pohľad na pravdu. Toto náboženstvo malo svoje nezanedbateľné spoločenské postavenie, kontakty a vplyv na mocných vtedajšieho sveta. Jednoducho povedané, išlo o duchovno mocenskú inštitúciu, spoločensky dôveryhodného charakteru presne tak, ako je tomu i dnes v rámci kresťanstva.

A zrazu sa odkiaľsi z neznáma vynorí človek s odlišným, ale mimoriadne silným a široké masy priťahujúcim učením. Ide o človeka, stojaceho v určitej opozícii voči onej nespochybniteľnej duchovnej inštitúcii. Človeka, vysvetľujúceho mnohé dôležité duchovné pravdy inak a ostro kritizujúceho chyby predstaviteľov oficiálneho náboženstva.

Treba však povedať, že podobné náhle objavenie sa samorastlého proroka nebolo v tej dobe v Izraeli žiadnou výnimkou. Vtedy totiž nebola núdza a rôznych samozvaných prorokov, okolo ktorých sa zhromaždilo väčšie, alebo menšie množstvo poslucháčov a stúpencov.

Nebezpečenstvo onoho nového proroka však spočívalo v tom, že jeho učenie pôsobilo mimoriadne silne a priťahovalo celé masy, ktoré boli okrem sily slova priťahované i nevídanými divmi a zázrakmi.

Argumentačná sila nového proroka, zázraky a odlišná interpretácia mnohých dovtedy zaužívaných duchovných právd začali v mnohých ľuďoch vzbudzovať oprávnené otázky: Ako je to teda s naším náboženstvom a s podstatou jeho učenia? Majú kňazi pravdu naozaj vo všetkom? Nemýlia sa snáď v niečom? Nie je snáď pravda na strane nového proroka?

Konflikt Ježiša s predstaviteľmi židovského náboženstva bol konfliktom medzi nositeľom Pravdy a cirkevnou inštitúciou. A táto inštitúcia, cítiac sa byť spochybňovaná a ohrozená, avšak majúca pozemskú moc a vplyv, začala usilovať o Ježišov život a nakoniec ho i o život pripravila.

V argumentačnej rovine sa totiž voči Pravde postaviť nedalo a preto sa musela nájsť nejaká vhodná zámienka, na základe ktorej bol nepohodlný a rebelantský nositeľ Pravdy odstránený.

Aké nám z toho všetkého plynie poučenie? Poučenie, ktoré z týchto tragických udalostí nebolo doteraz kresťanstvom vyvodené?

Poučenie spočíva v poznaní, že náboženský systém, ktorý dospeje k určitému stupňu inštitucionalizácie a zakonzervuje sa sám v sebe, uzurpujúc si právo na absolútnu pravdu, sa časom stáva neprístupným voči všetkému ostatnému. I voči tomu, čo by eventuálne mohlo prichádzať z Pravdy.

Takéto je teda poznanie, ktoré malo vyvodiť kresťanstvo z osudového konfliktu Ježiša so židovským náboženstvom, pretože každý inštitucionalizovaný náboženský systém sa nachádza v úplne rovnakom nebezpečí. Vrátane kresťanstva samotného!

Malo sa z toho vyvodiť poznanie, že Pravda môže prísť úplne odinakiaľ, ako z oficiálneho náboženského systému, ktorý má neblahú tendenciu skostnatieť a uzavrieť sa sám do seba v presvedčení vlastnej neomylnosti.

V takejto kritickej sebareflexii kresťanstva by spočívala veľkosť ducha. Avšak v presadzovaní nespochybniteľnej pravdy a neomylnosti akéhokoľvek náboženského systému sa skrýva neschopnosť poučiť sa z toho, čo sa stalo pred dvetisíc rokmi Ježišovi.

Príliš rozumovým a ješitným sa totiž časom stáva každé inštitucionalizované náboženstvo. Tak rozumovo ješitným, že si začne vyhradzovať právo dokonalého rozpoznávania toho, čo je Pravda a čo Pravda nie je. Rovnako, ako si to za čias Ježiša vyhradili zákonníci, farizeji a kňazská elita. Cítili sa totiž nanajvýš kompetentnými, aby rozoznali prichádzajúceho Mesiáša. Že sa zmýlili a že Mesiáša boli schopní spoznať skôr obyčajní, prostí rybári svedčí o tom, do akej miery môže inštitucionalizácia náboženského systému vzdialiť jeho príslušníkov od skutočnej Pravdy.

Každá inštitucionalizácia je totiž spojená s racionálnosťou a rozumovosťou, ktorá postupne prekrýva to citovo vrúcne. To vrúcne citovo živé, čo robí človeka človekom a čo mu dáva v jeho vrúcnosti citu vyciťovať to, čo pochádza z Pravdy.

Kto sa však o toto opieral a v tomto zmysle jednal, mohol v osobe Ježiša Krista spoznať Mesiáša. Kto však uveril inštitúcii vtedajšej cirkvi, postavil sa proti Bohu a proti Pravde.

Prečo je o tom potrebné hovoriť práve takýmto spôsobom? Pretože tak, ako tomu bolo vtedy je tomu aj dnes! Vôbec nič sa nezmenilo! Aj dnes je napríklad možné vypozorovať určité varovné znaky povýšenosti v katolíckej cirkvi, ktorá všetkých ľudí, nenachádzajúcich sa bezprostredne v jej vlastnej hierarchickej štruktúre označuje ako laikov. Tým je nepriamo povedané, že oni sami sú profesionálmi a že teda stoja bližšie k Pravde a k Stvoriteľovi, ako obyčajní veriaci. Tým je tiež nepriamo povedané, že oni sú tými najkompetentnejšími posúdiť, či niečo pochádza, alebo nepochádza z Pravdy. Každému vnímavému človeku musí byť predsa jasné, že sa tu zotrváva presne na tom istom postoji a v tom istom omyle, ako za čias Krista.

Avšak príbeh Ježiša je príbehom svedčiacim o opaku! Je príbehom konfliktu nositeľa Pravdy s inštitúciou, ktorá sa mýlila! Takéto poučenie však kresťanstvo z tragického diania spred dvetisíc rokov doposiaľ nevyvodilo.

Zotrvávanie v tej istej chybe, ktorú robili náboženskí predstavitelia vtedy, robia ju aj dnes a vôbec sa z nej nepoučili však znamená, že keby Ježiš prišiel na zem znovu, znovu by narazil na ľudí kompetentných, ktorí by kompetentne posúdili, či ide o Posla Najvyššieho, alebo nejde.

Nie, nikto nie je duchovne slobodný, ak bezvýhradne verí inštitúcií! Človek musí byť otvorený voči všetkému, čo ku nemu prichádza. I voči cirkvám, ich myšlienkam a názorom, pretože aj tam sa nachádza mnoho dobrého. Musíme si však zachovať slobodu vlastného cítenia a zvažovania, na základe ktorej budme schopní samostatne posúdiť, kde sa nachádza skutočná Pravda. Rozhodovať sa musíme podľa hlasu nášho srdca! Jedine takto totiž jedná duchovne slobodný a vnútorne živý človek.

Kto sa však pri svojom rozhodovaní spolieha na inštitúciu a dobrovoľne jej prenecháva svoju plnú dôveru, ten nie je duchovne slobodný. Ten je iba poslušnou ovcou stáda, ktorá pôjde poslušne i proti Bohu, i proti Pravde. Ovcou, ktorá bude na čísi povel kričať "ukrižuj" tak, ako sa to stalo za čias Krista. Ibaže dnes sa to stane inou formou, ale podstata zostáva úplne rovnaká.

Dnešná doba však už nemá byť dobou slepo poslušných, ale naopak, duchovne slobodných ľudí. Ľudí otvorených svojmu srdcu, svojmu vlastnému cíteniu a svojmu najhlbšiemu vnútru, ktoré im ako jediné môže ukázať správny smer.

Takto hrdo a samostatne by mal v dnešnej dobe duchovne stáť každý z nás. Je však nesmierne smutné, keď človek vidí veľké množstvo dobrých ľudí, poznačených otrockým znamením slepej poslušnosti duchovným inštitúciám. Tým duchovným inštitúciám, ktoré sa svojho času tak tragicky zmýlili vo vzťahu k osobe Ježiša Krista a ktoré, nepoučiac sa z toho, sa vo vzťahu k skutočnej Pravde mýlia i dnes.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

othon
Príspevky: 87
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Re: Názor na voľnú lásku

Príspevok od používateľa othon »

Naše hodnoty! Aké sú len biedne!


Do akej miery sa usilujeme o vysoké hodnoty, do takej miery sa stáva náš život hodnotným. Oddávaním sa nízkym hodnotám činíme náš život nízko hodnotným a naopak, snahou o vysoké hodnoty sa náš život stáva vysoko hodnotným. Ako sa ale tieto veľmi vážne skutočnosti prejavujú v praxi? Ako sa prejavujú bežnom a každodennom živote?

V istých regionálnych novinách ma upútal hrubými písmenami zvýraznený, úvodný odsek článku o úspešnom súčasnom slovenskom spisovateľovi, ktorému doposiaľ vyšlo 14 kníh. Okrem iného v ňom bolo uvedené: „Preslávil sa svojimi knihami s mafiánskou tematikou“.

Skutočná cena a skutočný prínos každej veci sa odvíja od jej hodnoty. Preto vždy, v súvislosti so všetkým, s čím sa v živote stretneme, by sme sa mali v prvom rade pýtať na hodnoty. Na to, akú čo má skutočnú hodnotu, a či to vôbec nejakú hodnotu má. Na to, či je to v súlade s dobrom, cťou, ľudskosťou, spravodlivosťou, mravnosťou a duchovnosťou.

Ak teda tento princíp uplatníme na spomenutú vetu z úvodného odseku, zásadná otázka bude znieť: Aký skutočný prínos pre spoločnosť a pre čitateľov majú knihy s mafiánskou tematikou? Veď kto aspoň trochu nahliadol do takéhoto druhu literatúry musí predsa vedieť, že sa v nej píše o spodine ľudskej spoločnosti. Píše sa v nej o násilí, brutalite, bezohľadnosti, bezcharakternosti, podlosti, zvrhlosti a všetko je neraz rozpisované až do tých najmenších detailov. Verne a realisticky.

Ak ale práve takýto druh literatúry patrí medzi najpredávanejší a možno si na ňom vybudovať svoje literárne renomé, o čom to svedčí?

Jednoznačne o hodnotách, ktoré ľudí priťahujú, ktoré ich zaujímajú a ktoré ich vzrušujú. Svedčí to o veľmi nízkej hodnotovej orientácii ľudí, ktorých priťahuje násilie, brutalita, zvrhlá telesnosť a spodina ľudskej spoločnosti.

Na akej úrovni sa teda vlastne duševne nachádzame? Sme síce vzdelaní, inteligentní, ale čo naša duša? Čo naše vnútro, ktoré má potrebu siahať po takýchto „hodnotách“? Akí vlastne sme vo svojej najskrytejšej podstate a vo svojom najhlbšom vnútri?

Sme stále rovnakými, ako pred tisícročiami, kedy nadšené davy dychtivo sledovali vzájomné vraždenie sa gladiátorov. Dodnes sa na tom takmer nič nezmenilo! Dopredu sme pokročili iba vedecky a technicky. Morálne a mravne, z hľadiska vyšších a vznešenejších ľudských a duchovných hodnôt však zostávame stále takmer na tej istej úrovni. Zmenila sa len vonkajšia forma. Dychtivosť po brutalite, násilí a zvrhlosti zostala, ibaže je uspokojovaná prostredníctvom kníh, alebo filmov.

No a spisovatelia, ktorí sa chcú zviditeľniť, ktorí chcú byť čítaní a ktorí sa chcú živiť písaním, citlivo vnímajú po čom je dopyt. A tento dopyt, túto požiadavku a toto prianie sa snažia uspokojiť. Snažia sa dať čitateľom práve to, čo žiadajú. No a na základe toho, do akej miery a ako šikovne sa im to darí, do takej miery sa stávajú viac, alebo menej úspešnými spisovateľmi.

Ide teda o jednoduchý princíp dopytu a ponuky. A ak ponuka presne zodpovedá dopytu, dostavuje sa úspech. Úspech, predajnosť kníh, ocenenia a peniaze.

Ale čo hodnoty priatelia? Prečo sa nikto nepýta predovšetkým na hodnoty? Na to, aký je hodnotový prínos tej ktorej literatúry pre spoločnosť a pre čitateľov?

Veď ak dáme nabok všetku svetskú slávu, ak dáme nabok všetky čísla predajnosti i všetky ocenenia kritiky, zostáva iba holá skutočnosť, spočívajúca v uspokojovaní toho najnižšieho, najúbohejšieho, najplytkejšieho, čo ľudia v sebe nosia. V tom spočíva celý takzvaný prínos. Spočíva v ešte väčšej degradácii už aj tak dosť zdegradovaného vnútorného života ľudí.

Toto je holá pravda o takzvanej literárnej tvorbe mnohých súčasných úspešných autorov. Čiateľská verejnosť má čo žiada a spisovateľ má svoju predajnosť, svoje renomé a svoje peniaze. Skutočné hodnoty ani jednu, ani druhú stranu príliš nezaujímajú.

A predsa by to malo byť všetko úplne inak! Veď byť spisovateľom je poslaním! Vznešeným poslaním, spočívajúcim v sprostredkovávaní vysokých a ušľachtilých hodnôt, ktoré čitateľov vnútorne dvíhajú a duševne povznášajú.

A práve pozdvihovanie a povznášanie spoločenského vedomia smerom k vyšším a vznešenejším hodnotám má byť poslaním skutočného spisovateľa. Toto má byť jeho cieľom. V tomto spočíva jeho obrovský prínos pre spoločnosť, ktorá môže byť jeho prostredníctvom pozdvihovaná na vyššiu duševnú, morálnu a duchovnú úroveň.

Skutočný a pravý spisovateľ teda pristupuje k svojej tvorbe úplne inak, pretože sa vnútorne nalaďuje úplne iným smerom. Nestáva sa vnútorne citlivým voči tomu, čo je čitateľmi žiadané a nesnaží sa im v tom nadbiehať, ale stáva sa vnútorne citlivým smerom k tomu, čo by ich mohlo posunúť duševne vyššie. Nalaďuje sa k smerom vyšším a vznešenejším úrovniam bytia, odkiaľ prijíma a potom literárne spracováva obrazy toho, čo je pre ľudí skutočne dobré. Je len samozrejmé, že pôjde o hodnoty dobra, cti, spravodlivosti, ušľachtilosti a ľudskosti. Teda o skutočné a pravé hodnoty!

V súčasnej dobe duševne značne zdegradovaných ľudí sa žiaľ takéto niečo asi nestretne s veľkým ohlasom. A možno, alebo celkom určite to človeka ani neuživí. Avšak takéto literárne dielo, opierajúce sa o pravé hodnoty stojí v skutočnosti omnoho vyššie, ako desiatky iných, tých najpredávanejších a najčítanejších, ktoré sú žiaľ plné hodnotovej prázdnoty, plytkosti a úbohosti.

Spisovatelia majú teda na výber medzi dvomi alternatívami. Medzi tým, či budú nositeľmi hodnôt, alebo pseudohodnôt. Medzi tým, či budú duševne povznášať, alebo duševne degradovať. Medzi tým, či sa stanú strojcami vzostupu národa, alebo naopak, strojcami jeho úpadku.

Na našej zemi to žiaľ mal vždy ťažké každý, kto sa držal hodnôt a snažil sa v ich zmysle aj pôsobiť. Takýto tvorcovia dosiahli úspech mnohokrát až po svojej smrti. Jednoducho až vtedy, keď ľudstvo dospelo na o trochu vyššiu duševnú úroveň a bolo ich dielo schopné plne doceniť.

Avšak k tomu, aby na vyššiu duchovnú úroveň postúpiť mohlo, bolo potrebné práve pozitívneho pôsobenia osvietených tvorcov na jeho vedomie. A to neraz aj za cenu nepochopenia. Keby totiž takýchto ľudí nebolo, nebolo by ani nijakého skutočného duševného vzostupu našej civilizácie.

Každý literát, teda ktorý koná v podobnom zmysle tým vydáva svedectvo o veľkosti vlastného ducha a o tom, že mu ide o dobro národa i ľudstva.

Kto však koná tak, že svetský úspech je pre neho viac, ako skutočné hodnoty tým naopak vydáva svedectvo o vlastnej duševnej malosti. A až raz nakoniec príde čas veľkého účtovania, bude sa potom musieť zrútiť tam, kam svojou literárnou tvorbou čitateľov smeroval. Do hlbín! Do hlbín plných brutality, násilia a telesných zvráteností.

A keď sa jeho duša ocitne na pokraji onej hlbočiny, potom mu nepomôžu ani počty predávaných kníh, ani ocenenia, ani peniaze. Potom, ako v skutočnosti už teraz, práve v tejto chvíli, budú rozhodovať iba pravé hodnoty, ktoré sú základnou podmienkou pozdvihnutia života na zemi, či dokonca i na takzvanom onom svete.

Vždy sa preto treba pýtať iba na hodnoty! Na to, čo hodnotu skutočne má a čo ju nemá. Toho, čo ju má sa je potom treba držať a to, čo ju nemá treba odvrhnúť. Treba to zavrhnúť, pretože ak to neurobíme, budeme kvôli nášmu vlastnému duševnému znehodnoteniu nakoniec zavrhnutí i my samotní.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

othon
Príspevky: 87
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Re: Názor na voľnú lásku

Príspevok od používateľa othon »

Začiatok konca Európy?


Situáciu, ktorá v Európe nastala v súvislosti s utečenckou krízou je možné v istom zmysle pripodobniť k obdobiu pádu Rímskej ríše. Rímska ríša bola totiž ku svojmu koncu už tak prehnitá a mravne zdegenerovaná, že ju nakoniec zdolali hordy barbarov. Zdolali ju hordy barbarov, ktoré síce stáli kultúrne omnoho nižšie, avšak práve pre svoje nízke vývojové postavenie mali celý svoj ďalší vývoj ešte stále pred sebou.

Rímska ríša vtedy a aj my dnes sme dosiahli akéhosi vrcholu vývoja, ktorý je možné dosiahnuť čisto hmotným, racionálnym a materialistickým snažením a ďalej už nemáme čo ponúknuť. Dosiahli sme relatívne vysokej miery blahobytu, ktorá ale mala za následok vznik náboženstva konzumu a užívania si. A táto túžba po užívaní si sa stala jednou zo základých hodnôt európskej civilizácie, s ktorou kráča ruka v ruke mravná skazenosť, chamtivosť, bezohľadnosť, nečestnosť, nespravodlivosť a tak ďalej, a tak ďalej. Už jednoducho vývojovo nekráčame do kopca, ale z kopca.

Vo svojej túžbe mať stále viac, ovládať iných a najlepšie celý svet, vykorisťovali Západné krajiny Afriku i arabské štáty a ak sa im postavili na odpor, zničili ich vojenskou silou. A z týchto, za výdatného prispenia Západu ekonomicky a vojensky zruinovaných krajín sa k nám, akoby v nevyhnutných spätných účinkoch valia masy novodobých „barbarov“, aby položili, dorazili a pohltili morálne prehnitú Európu. A Európa je už tak morálne zdevastovaná, že ani nie je schopná vnímať, čo je v tomto prípade pre ňu dobré a čo zlé.

Ak ale nechceme dopadnúť ako Rímska ríša, ktorá sa hodnotovo vyčerpala a pre stratu všetkých vyšších a ušľachtilejších hodnôt padla a bola pohltená barbarmi, ak takémuto niečomu chceme v našom prípade naozaj zabrániť, musíme sa opäť obrátiť k pravým hodnotám. Musíme teda pomyselným spôsobom začať opäť kráčať vo svojom vývoji hore kopcom, to znamená smerom k spravodlivosti, čestnosti, duchovnosti a k Bohu.

Veď napríklad Európa stratila kvôli svojej poživačnosti i schopnosť vlastnej reprodukcie. Mladé páry totiž nemajú v prevažnej miere viac, ako jedno dieťa, pretože viacero detí by im už bránilo v možnostiach ďalšieho, nerušeného užívania si života. A tento populačný deficit je tiež jednou z príčin, pre ktorý Nemci prijímajú utečencov. Avšak takých utečencov, ktorí sa kultúrne nikdy neprispôsobia, ale naopak, budú k svojmu obrazu pretvárať Európu.

Európe môže pomôcť iba jediné! A to jej návrat k pravým hodnotám a odvrátenie sa od tupého materializmu a prázdneho, konzumného spôsobu života, ktorý ju dohnal k takému rozvratu a k takej relativizácii všetkých hodnôt, že už ani nie je schopná rozlišovať dobré od zlého. Že už ani nevidí, ako si píli konár sama pod sebou.

Avšak každý, kto si je vedomý jedinej možnej cesty k záchrane, spočívajúcej v príklone k pravým hodnotám, by mal začať za ne bojovať. Bojovať v prvom rade v sebe samotnom! A potom i vo svojom okolí, pretože len toto jediné môže zabrániť nášmu pádu, ku ktorému musí nevyhnutne dôjsť, ak sa hodnotovo nespamätáme. Lebo všetko vývojovo neperspektívne sa musí v zákonoch tohto univerza jedného dňa nevyhnutne zrútiť, aby na jeho troskách mohlo vzniknúť niečo iného a perspektívnejšieho.

PS. Ak používam slovo „barbari“, ktoré by sa snáď mohlo niekoho dotknúť, treba si uvedomiť, že týmto slovom označovali starovekí Rimania kultúrne zaostalejšie národy. Avšak paradoxne, národy Rimanmi označované ako barbari sa na úsvite Rímskej ríše ukázali byť vývojovo omnoho životaschopnejšími a progresívnejšími ako tí, ktorí sami seba považovali za nositeľov svetovej kultúry. Na sklonku Rímskej ríše sa totiž nakoniec stali morálnymi barbarmi samotní Rimania a pre ich vlastné, morálne barbarstvo ich nakoniec zdolali a zničili práve tí, ktorých oni označovali za menejcenných, čiže za barbarov. I v týchto skutočnostiach môžeme nájsť paralelu so súčasným dianím v Európe.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

othon
Príspevky: 87
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Re: Názor na voľnú lásku

Príspevok od používateľa othon »

Prečo vládne svetu útlak a neprávo


Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí, vládnu na našej planéte rôzne formy útlaku. Existuje napríklad skupina ľudí, ktorí tvrdia, že najväčším svetovým utláčateľom sú USA. Tie vraj majú prsty vo všetkých ozbrojených konfliktoch po celom svete za posledných 60 rokov. Hovorí sa, že USA sú svetovým hegemónom, ktorý sa snaží dostať všetky národy do svojho područia, aby ich mohol ovládať a profitovať z nich.

Malé národy majú iba dve voľby. Buď sa stanú vazalmi dobrovoľne, a to prostredníctvom USA financovaných a riadených, akože demokratických revolúcií, alebo nedobrovoľne, a to prostredníctvom priamej vojenskej intervencie.

Odolať môžu iba silné národy, ktoré sa na jednej strane dokážu vyhnúť vlastnej vnútornej destabilizácii, riadenej prostredníctvom veľvyslanectiev USA v daných štátoch, prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií a podobne. Na druhej strane sú to národy, ktorých vojenský potenciál nedovolí USA a ich západným spojencom šíriť ich typ demokracie prostredníctvom bombardovania a vojenskej sily.

Okrem toho ale existuje iná skupina ľudí, ktorá považuje za potencionálneho svetového hegemóna Rusko. Rusko, kde podľa ich názorov v súčasnosti vládne diktatúra a nesloboda.

Ďalším veľkým svetovým hráčom je Čína. Čína patrí k jedným z notoricky najznámejších potlačovateľov ľudských práv, čo však USA, Európskej únii, ani Rusku nebráni v čulej hospodárskej a obchodnej spolupráci.

Všade, kde sa len pozrieme je teda vidieť útlak, nespravodlivosť a porušovanie ľudských práv. Milióny ľudí žijú pod stálym ekonomickým tlakom, bohatí čoraz viacej utláčajú – chudobných, aby sa na ich úkor stali ešte bohatšími. Stále viac sa stupňujú požiadavky a zvýšené nároky na zamestnancov, oficiálne nazývané racionalizáciou.

Na človeka dneška teda zo všetkých strán dolieha útlak. Veľkou otázkou však zostáva, kto za to môže? USA? Rusko? Kapitalizmus? Kríza? Zbohatlíci a finančné skupiny? Kto z nich je skutočným pôvodcom útlaku súčasného človeka? Kto nesie hlavnú vinu?

Pravda zvyčajne bolí! Pravda býva totiž trpká. No a touto pravdou je skutočnosť, že nikto a nič z toho, čo bolo menované nie je hlavnou príčinou nášho útlaku. Nie je to ani USA, ani Rusko, ani kapitalizmus, ani kríza, ani zbohatlíci, ani finančné skupiny. Tým nemá byť povedané, že prostredníctvom nich na nás nedolieha útlak, ale oni nie sú hlavnou príčinou. Oni sú len dôsledkom! Dôsledkom príčiny, ktorá tkvie hlboko v ľuďoch samotných! Dôsledkom príčiny, ktorá splodila týchto strojcov útlaku.

Podstata totiž spočíva v tom, že jediné, čo môže človeku zaručiť skutočnú slobodu je sloboda ducha! Sloboda jeho ducha, usilujúceho sa nahor! Nahor, smerom k výšinám! Smerom k Bohu!

Skutočne slobodný je teda len človek, ktorý usiluje k Bohu a snaží sa o život podľa tých najvyšších duchovných ideálov, ktorými sú česť, dobro a spravodlivosť. Skutočne slobodným je len človek, ktorý usiluje k Bohu prostredníctvom života podľa jeho Vôle a jeho Zákonov.

Kto takto nejedná, stráca slobodu! Stáva sa z vlastnej vôle neslobodným! Zneslobodzuje totiž svojho ducha, ktorý v ňom túži po Svetle. A táto jeho vlastná vnútorná nesloboda, toto jeho vlastné spútanie ducha v jeho rozlete je onou nepoznanou, pravou príčinou jeho vonkajšej neslobody. Lebo na základe tejto vnútornej neslobody sa postupne formujú vonkajšie a viditeľné dôsledky, ktoré prostredníctvom útlaku zneslobodzujú ľudí navonok.

Z vnútornej neslobody človeka, z vnútornej neslobody jeho ducha, ktorému je trvalo bránené v jeho prirodzenom pohybe smerom nahor, práve z takejto dobrovoľnej vnútornej neslobody vyrastá košatý strom veľkého množstva vonkajších neslobôd, ktoré ľudí gniavia.

Medzi obľúbenú argumentácia materialistov a ateistov patrí tvrdenie, že oni sa predsa tiež snažia o dobro, spravodlivosť a čestnosť bez toho, že by k tomu potrebovali Boha.

Ak je pravdou, čo o sebe tvrdia, môžu byť považovaní za dobrých ľudí, avšak žiaľ, už nie za ľudí duchovne slobodných. Nie sú duchovne slobodnými, pretože ich duch je utlačovaný a potlačovaný nesprávnym nazeraním na realitu. Ich rozum, reprezentovaný ateistickým a materialistickým názorom na život totiž potlačuje ich ducha a zamedzuje mu voľný, slobodný vzlet smerom k výšinám. Smerom k Bohu. A práve v tejto rozumom spôsobenej neschopnosti napĺňať potreby vlastného ducha sa skrýva jeho útlak a zneslobodenie.

Áno, človek môže byť utlačovaný najrozličnejšími spôsobmi. Najrozličnejšími spôsobmi môže činiť neslobodným svojho vlastného ducha. Môže tak činiť svojim materializmom a ateizmom. Môže tak činiť tvrdošijným zotrvávaním vo svojich chybách a nedostatkoch. Môže tak činiť upnutím sa na nesprávne postoje a názory. Môže tak činiť svojou nečestnosťou, nespravodlivosťou a zlom. Môže tak činiť svojim upnutím sa na dogmy a scestné duchovné učenia.

Týmito a mnohými inými podobnými vecami sa človek sám vnútorne zneslobodzuje, pretože nimi zamedzuje rozletu svojho ducha, túžiaceho po výšinách, po dobre a ušľachtilosti.

A tento vnútorný útlak, v ktorom dobrovoľne žije väčšina ľudí dáva rozhodujúci podnet k postupnému formovaniu sa, a nakoniec i sformovaniu sa útlaku vonkajšieho. A tak, v logickom chode diania sa nakoniec to vnútorné zhmotní navonok. Vnútorný útlak ducha sa premietne do útlaku vonkajšieho.

Avšak to vonkajšie, čo nás tiesni nie je príčinou! Je len nevyhnutným dôsledkom skutočnej príčiny, ktorou je naše dobrovoľné spútanie ducha.

Dovtedy, kým sa človek nestane duchovne slobodným a nezačne smerovať k Bohu, k naplňovaniu jeho Vôle a jeho Zákonov, teda tam, kam v ňom túži kráčať jeho duch, dovtedy ho budú utláčať všetci vonkajší utláčatelia, pretože on sám trestuhodne utláča vlastného ducha.

Bolo totiž napísane: „Oko za oko, zub za zub!“

Tieto slová nehovoria o ničom inom, ako o spravodlivom Zákone spätného účinku, ktorý v praxi znamená, že za zlo sa nám nevyhnutne navráti zlo, za nečestnosť budeme sami postihnutí nečestnosťou, za nespravodlivosť sa aj nám dostane nespravodlivosti a za útlak útlaku! To, čo človek prechováva v skrytosti svojho vnútra, to, aký vnútorne naozaj je, to ho bude napokon biť navonok! Taká je Spravodlivosť Najvyššieho, ale zároveň aj jeho Láska. Láska, spočívajúca v tom, že pod bolestnými údermi zvonka má človek spoznať, aký v skutočnosti vnútorne je. Má spoznať, aké omyly a chyby skrýva vo svojom vnútri. Vonkajšie údery osudu mu to často napomáhajú rozpoznávať až príliš rukolapným spôsobom.

Ak teda trpíme útlakom, najmenšiu mieru viny za to nesú jeho strojcovia a uskutočňovatelia, pretože najväčšiu mieru viny za to nesieme my samotní! Lebo útlakom vlastného ducha sme si zasiali a živíme útlak vonkajší, ktorý nás tiesni a nedopraje nám voľne dýchať.

Zbaviť sa ho môžeme len vtedy, ak sa zbavíme jeho vnútornej príčiny. Ak sa ale vnútornej príčiny nezbavíme, môžem donekonečna bojovať proti všetkým našim utláčateľom a nič na tom nikdy nezmeníme. To, čo zmeníme budú vždy len vonkajšie formy. Ak totiž odstránime jedných, na ich miesto prídu druhí. Ak zmeníme jeden systém, upadneme do útlaku systému druhého, pretože my sami sme sa vnútorne vôbec nezmenili. A preto sa nám v zmysle Zákona: „oko za oko, zub za zub“ bude za našu vnútornú neslobodu dostávať neslobody vonkajšej.

Bolo by však veľkým omylom vidieť v našich utláčateľoch akýchsi uskutočňovateľov Vôle Najvyššieho. Tak to nie je! Utlačovanie iných je zločinom, na ktorý sa je treba pozerať v zmysle Ježišových slov, určených Judášovi: Syn Boží síce kráča cestou, ktorou ísť musí, ale beda každému, kto ho zrádza. Veru hovorím vám, bolo by pre neho bývalo lepšie, keby sa nebol vôbec narodil.

Ak prispôsobíme tieto slová našej téme, budú znieť asi takto: Vonkajší útlak je nevyhnutným dôsledkom útlaku vnútorného, ktorým si ľudia samotní spútavajú a zneslobodzujú vlastného ducha. Beda však všetkým utláčateľom, pretože dôsledky ich zvráteného konania, ktoré im raz Božia Spravodlivosť vrhne do tváre, budú musieť byť pre nich zničujúce.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

othon
Príspevky: 87
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Re: Názor na voľnú lásku

Príspevok od používateľa othon »

Aký je zmyslel staroby a čakania na smrť?


Položili ste si niekedy otázku, aký má vlastne zmyslel neskorá staroba, nemohúcnosť, choroba a odkázanosť na iných, javiace sa ľuďom aktívneho veku ako niečo bezvýchodiskového? A nie len im, ale aj mnohým starým ľuďom samotným?

Pod tlakom bezvýchodiskovosti, s víziou stupňujúcej sa choroby a bolestivého zomierania potom často zvažujú myšlienku dobrovoľného odchodu zo sveta. A sú aj takí, ktorí eutanáziu i uskutočnia, aby sa podľa ich názoru vyhli zbytočnému utrpeniu.

Eutanázia sa totiž súčasnému, modernému a materialistickému človeku javí z jeho uhla pohľadu ako dobré a humánne riešenie. Veď predsa aj zvieraťu, ktoré trpí a niet mu už pomoci zvykneme uľahčiť jeho utrpenie a smrťou ho od neho oslobodiť. Prečo by sme teda mali nechať trpieť ľudí, ak im už niet pomoci?

Áno, takto racionálne, ba dokonca i humánne sa musí javiť tento problém materialistom a ateistom, avšak len preto, lebo nepoznajú pravý zmysel staroby, choroby, utrpenia, nemohúcnosti a čakania na vlastnú smrť. Zmysel, presahujúci materialisticko ateistické vnímanie sveta.

Skúsme sa teraz trochu vžiť do situácie veľmi starého človeka. Už dávno je za ním jeho kariéra a bývalá práca. Keď odišiel do dôchodku, z času na čas sa ešte stretával so svojimi kolegami, ale teraz ho z nich navštevuje len málokto. Manželka, s ktorou si rozumel zomrela a keďže sa začali množiť zdravotné problémy a on sa nevedel sám o seba postarať, dali ho deti do domova dôchodcov. A pretože každé z jeho detí má dosť svojich vlastných starostí, ich návštevy bývajú čoraz redšie.

Mesiac čo mesiac ho pomaly opúšťajú sily a on sa stáva čoraz bezvládnejším. Kvôli nemohúcnosti musel zanechať i svoje posledné záujmy a koníčky. Už ho musia kŕmiť a asistovať mu pri základných telesných a hygienických potrebách. Trpko pociťuje vlastnú bezvládnosť a vôkol seba dennodenne vidí i nemohúcnosť iných, podobne postihnutých. Prežíva stav hlbokej vnútornej bezvýchodiskovosti, aký doteraz nemal v jeho živote obdobu. Nakoniec dospel do situácie, kedy začína vidieť ako jediné východisko smrť. Smrť očakáva ako vykúpenie, avšak na druhej strane sa jej predsa len bojí.

Aký má niečo takéhoto zmysel a v čom spočíva? A má to vôbec nejaký zmysel?

Má! A obrovský! Skrýva sa v tom, že človek, ktorý už takmer všetko stratil môže a má, práve pre stratu všetkého toho, čo pre neho v živote čosi znamenalo, nájsť to najdôležitejšie a najpodstatnejšie. Nájsť to najdôležitejšie, čo jestvuje a čo pre zdanlivú dôležitosť všetkých ostatných vecí doteraz prehliadal.

Čo je to? Predsa dôvera v Boha? Dôvera a upnutie sa k Bohu, ako k tomu jedinému, čo ešte má zmysel a význam. Čo má zmysel a význam i vo chvíľach, kedy už všetko ostatné každý zmysel a význam dávno stratilo.

Áno, v utrpení neskorej staroby, v bolesti, nemohúcnosti, bezvýchodiskovosti a neraz i v strate vlastnej ľudskej dôstojnosti môže, ba dokonca má človek nájsť dôveru v Najvyššieho. Má sa k nemu upnúť celou silou svojej bytosti. Má doň vložiť všetku svoju nádej a celé svoje bytie.

Keďže ale pre lesk mnohých pozemských vecí, považovaných za tak veľmi dôležité opomenul to najdôležitejšie, musel napokon všetky tieto veci stratiť. Avšak cena nájdenia toho najpodstatnejšieho v ľudskom bytí je tak nesmierne veľká, že za ňu stojí i bezvýchodiskové utrpenie.

Toto utrpenie by ale vôbec nemuselo prichádzať v takej vyhrotenej podobe, keby ľudia hľadali dôveru v Najvyššieho v predstihu. Ak to neučinili, je práve všetko spomínané utrpenie staroby možné považovať za poslednú, veľkú milosť. Za poslednú veľkú šancu. Za poslednú veľkú príležitosť.

Z vyššie uvedených dôvodov je preto eutanázia zločinom, ktorý ľudí oberá o túto šancu. Lebo človek je človekom, to jest bytosťou, majúcou schopnosť hľadať a nájsť cestu k Bohu. Nájsť hlbokú dôveru v Neho. A učiniť tak môže do poslednej sekundy svojho života. Preto majú veľký zmysel i posledné hodiny, ba i posledné minúty každého ľudského života, nech už by boli doprevádzané akýmkoľvek utrpením.

Človeka, nachádzajúceho sa v takejto situácii nemožno v nijakom prípade porovnávať so zvieraťom, pretože za prvé, zviera nemá takú mieru sebauvedomenia ako človek a za druhé, nemá ani schopnosť vedomého hľadania a nájdenia cesty k Stvoriteľovi. Preto je možné jeho predsmrtné utrpenie zo súcitu skrátiť.

Dôvera v Boha! Čo to vlastne je? Je to dôvera v Dobro! V Dobro, ktoré nám umožňuje prežívať vedomú existenciu. A ten, kto dôveruje v Najvyššieho nemôže inak, ako viditeľne uplatňovať vznešený princíp Dobra vo všetkých situáciách svojho každodenného života.

Preto, aby sme mali poznanie a oporu v tom, čo týmto Dobrom v skutočnosti je nám bolo darované Desatoro a Kristovo učenie. V nich nájde každý kto chce návod, ako správne žiť.

Kto teda dôveruje v Hospodina a uznáva ho ako najvyšší princíp Dobra, snaží sa podľa tohto princípu jednať, myslieť a žiť, ten má dôveru v Pána a Pán ho sám zahrnie svojou dôverou. A jeho dôvera mu bude svietiť ako jasné Svetlo v jeho živote, bude ho doprevádzať a prinášať mu požehnanie.

A nakoniec sa stane Svetlo Najvyššieho poslednou nádejou človeka v hodine smrti. Nádejou, ktorá mu dá istotu pokračovania jeho ďalšieho, vedomého bytia.

Kto však dôveru v Hospodina v živote nenašiel, nehľadal a preto ju ani nemá, tomu budú ako posledná milosť a posledná šanca darované dni jeho staroby, choroby a nemohúcnosti. Možno potom, práve prostredníctvom nich túto dôveru nájde.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

othon
Príspevky: 87
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Re: Názor na voľnú lásku

Príspevok od používateľa othon »

Korene európskeho pseudohumanizmu


Ak ku tým najextrémnejším prejavom islamského sveta patria samovražedné atentáty, tak ku tým najextrémnejším prejavom nemohúcnosti a slabosti súčasnej Európy patrí samovražedná dobročinnosť.

V čom sa skrýva príčina tohto stavu? Kde hľadať korene pseudohumanizmu, ktorý z dlhodobého hľadiska ohrozuje identitu európskych národov?

K pochopeniu príčin sa musíme pozrieť do minulosti. Dnes je už Európa ateistická a materialistická. Dnes už podľahla konzumnému spôsobu života. Ale pomerne v nedávnej dobe tomu tak nebolo. Vtedy bola Európa kresťanská. Verila v Boha a duchovné snaženie ľudí bolo prirodzenou súčasťou ich spôsobu života.

Avšak práve v spomínanom duchovnom snažení došlo svojho času v zásadnej chybe. K veľkému omylu, ktorý v súčasnosti, aj napriek dnešnému ateizmu a materializmu, podprahovým spôsobom prerastá do už spomínaného, pseudohumanistického prístupu politikov a európskych inštitúcií k imigrantom. Ide o neblahé dedičstvo zmäkčilého kresťanstva, ktoré sa v súčasnej ateistickej dobe pretransformovalo do falošného princípu prehnanej tolerancie a samovražednej dobrosrdečnosti.

Skôr, ako začneme so samotným objasňovaním treba ale zvlášť zdôrazniť, že kresťanstvo ako také patrí k vrcholom duchovných snáh na našej planéte. Všetko, čo Európa dosiahla a čo tu dnes máme bolo vybudované práve na jeho základe a prostredníctvom hodnôt, s ním úzko spojených.

Kresťanstvo vo svojej zdravej a pravej podobe bude totiž vždy predstavovať učenie, ktoré ak je reálne aplikované do života, musí mať ten najblahodárnejší vplyv na celkový osobnostný rozvoj každého jednotlivca i celej spoločnosti.

Treba však podotknúť, že kresťanstvo musí nevyhnutne zostať zdravé a pravé. Ak sa totiž jeho učenie zakalí a dostanú sa do neho rôzne omyly a chyby, musí potom takto znehodnotené učenie priviesť ľudí i celú spoločnosť do nešťastia. A tomu žiaľ v súčasnosti dochádza práve v podobe seba deštruktívneho humanizmu.

Takže poďme k podstate celého problému. Dokonale ho ilustruje nápis nad vstupnou bránou istého chrámu, kde bolo napísané: Boh je Láska.

V tejto jedinej krátkej vete, ktorú nikoho ani len nenapadne považovať za mylnú sa skrýva celá tragédia kresťanského sveta, ako i tragédia súčasnej Európy. Táto veta totiž nie je pravdivá! Lebo Boh vždy bol, vždy je a navždy zostane Láskou a Spravodlivosťou! Neoddeliteľnou jednotou Lásky a Spravodlivosti!

Veď predsa už samotné zostavenie Biblie tomu jasne nasvedčuje. Biblia sa skladá zo Starého a Nového Zákona. Starý Zákon predstavuje Zákon Spravodlivosti. Spravodlivosti prísnej, až drsnej.

Nový Zákon je Zákon Lásky. Lásky tolerantnej a odpúšťajúcej. No a to pravé a správne môže vzísť jedine zo vzájomného spolupôsobenia oboch princípov. Jedine tak môže vzniknúť harmónia.

Dokonca i Ježiš, ako časť Božej Lásky zvlášť zdôraznil, že neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť. Alebo doplniť! Neprišiel teda spravodlivosť Starého Zákona negovať, ale zavŕšiť poznaním princípu lásky k blížnemu, aby ľudstvo v harmonickom spolupôsobení oboch princípov mohlo dospieť k harmónii.

Žiaľ, dnešné kresťanstvo spomínané Ježišove slová akoby nebralo na vedome. Len choďte do akéhokoľvek z kresťanských chrámov a pozorne počúvajte. Budete počuť hlavne a predovšetkým o láske. Princíp spravodlivosti bol odsunutý kamsi bokom, akoby ho Ježiš svojim učením skutočne zrušil. Akoby ho svojim učením potrel. Kresťania teda žiaľ skĺzli presne k tomu, pred čím ich Kristus vystríhal: uviazli v láske a odsunuli spravodlivosť.

Avšak ak spravodlivosť bez lásky musí byť nevyhnutne tvrdá a prísna, naopak láska bez spravodlivosti sa musí nevyhnutne stať slabošskou a zmäkčilou.

Správne pôsobenie týchto princípov nájdeme trebárs v ideálnom pôsobení muža a ženy. Muž by mal reprezentovať princíp spravodlivosti a spravodlivej prísnosti. Žena naopak princíp lásky a láskavej tolerantnosti. No a z takéhoto ideálneho vzájomného pôsobenia muža a ženy má vzísť pravý a zdravý harmonický vzťah, ktorý je najvhodnejšou pôdou pre správnu výchovu budúcej generácie.

Žiaľ, jednostranné zameranie sa kresťanstva iba na princíp lásky z neho učinilo náboženstvo zmäkčilosti a slabosti. No a práve tento nezdravý postoj sa v novodobej, ateisticko materialistickej súčasnosti transformuje do slabosti a zmäkčilosti európskej politiky voči imigrantom.

Vsádzaním iba na lásku a toleranciu a odmietaním spravodlivej prísnosti sa stáva Európa slabošskou a neživotaschopnou. A duchovní pastieri kresťanských cirkví už ani nie sú schopní vnímať smrteľné nebezpečenstvo zániku vlastnej viery, ktorá vo svojej zmäkčilosti nebude schopná odolať rozpínavosti islamu. Islamu, ako náboženstva so silným akcentom spravodlivosti, ktorému žiaľ naopak chýba práve láska.

Ako sa teda, na základe všetkých uvedených skutočností postaviť k praktickému riešeniu problému imigrácie. Ako sa k nemu postaviť z hľadiska hodnôt skutočného a pravého kresťanstva?

Ak dnes predstavitelia cirkví a politici hovoria o láske k blížnemu, ktorému je treba pomáhať v jeho nešťastí je to v poriadku. Je to správne, kresťanské, ľudské a humánne. Ale je to iba jedna strana mince! Ak totiž berieme do úvahy lásku, je nevyhnutne zobrať do úvahy i spravodlivosť. Dokonalú Spravodlivosť Božiu, prostredníctvom ktorej je každému jednotlivému človeku na tejto zemi určené jeho pozemským zrodením presne to miesto na zemi, ten národ a tie pomery, ktoré mu prináležia. Dokonalá Spravodlivosť Najvyššieho totiž každému z nás určí, kde sa narodí a teda kde má žiť a kde sa má hmotne, osobnostne i duchovne rozvíjať.

Toto treba jednoznačne rešpektovať, pretože takto to predsa určuje autorita Najvyššia! Lebo nech sú už pomery, do ktorých sme sa zrodili akokoľvek ťažké, práve v konfrontácii s nimi môže naša osobnosť správnym spôsobom rásť a po všetkých stránkach sa vyvíjať.

Ak to ale človek nerešpektuje a z najrozličnejších dôvodov odchádza niekam inam, protiví sa určeniu Vyššej Spravodlivosti a duchovne tým stráca, pretože v nových pomeroch nie je jeho osobnosť vonkajšími podmienkami tak ideálne stimulovaná, akoby to bolo pre jeho osobný a duchovný rast potrebné.

Veď nakoniec, čo je človeku osožné, ak by sa i mal pozemsky lepšie, ak tým uškodí svojej duši? Ak síce žije v blahobyte, ale duchovne pri tom stráca? Lebo hoci sa aj svojou emigráciu nateraz vyhne pomerom, ktoré mu určila Vyššia Spravodlivosť jeho zrodením na zemi, nabudúce sa bude musieť ocitnúť v pomeroch ešte oveľa ťažších. Alebo si človek vari myslí, že je schopný prekabátiť dokonalú Spravodlivosť Božiu?

Celkom prakticky to znamená, že na základe zohľadnenia princípu spravodlivosti je neprípustná akákoľvek imigrácia za účelom zlepšenia svojich životných pomerov. Takíto imigranti by mali byť okamžite posielaní domov.

Dočasná pomoc v duchu kresťanskej lásky, v duchu ľudskosti a humanizmu má byť poskytnutá iba imigrantom, ktorí utekajú v strachu o holý život. Má im byť poskytnutý dočasný azyl a to dovtedy, kým sa pomery v ich krajine neupravia natoľko, aby sa mohli vrátiť naspäť. Zo strany svetovej verejnosti má byť preto vyvíjané úsilie, aby sa životné pomery v takýchto krajinách čo najskôr upravili.

Takýmto spôsobom bude potom učinené zadosť i láske, ktorá pomáha iným v ich núdzi, ale i spravodlivosti, ktorá dbá o to, aby každý prežíval svoj život na mieste, kde sa narodil.

V dodržiavaní princípov pravého kresťanstva, ktoré berie na zreteľ ako Lásku, tak i Spravodlivosť spočíva teda správne riešenie problematiky imigrácie.

Ak však budeme problém riešiť inak, rozumovo, pseudohumanisticky, zmäkčilo a slabošsky, v príkrom rozpore s harmóniou, spočívajúcou v jednote princípov Lásky a Spravodlivosti, prinesie nám to iba problémy, spoločenské pnutia, konflikty, či dokonca kultúrnu i hmotnú deštrukciu celej Európy.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

othon
Príspevky: 87
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Re: Názor na voľnú lásku

Príspevok od používateľa othon »

Blud multikulturálnej spoločnosti!


V súčasnosti preferovaný multikulturalizmus stojí v rozpore so Zákonitosťami univerza. A je úplne jedno, ako racionálne a vzletne sa budú ľudia snažiť tento nesprávny jav ospravedlňovať, pretože žiaľ, východisková pozícia ich myslenia a celkového nazerania na realitu je nesprávna. Ich vnútorný život je totiž obmedzený iba čisto hmotným a materiálnym vnímaním. A podobná obmedzenosť nemôže splodiť nič iného, ako niečo, čo nie je správne.

Existuje však aj iný pohľad na život. Pohľad nie len zdola, od hmoty, ale tiež zhora, z ducha. Pohľad, predstavujúci určitú nadstavbu nad vnímaním väčšiny ľudí, neschopných ani len vo svojom myslení prekročiť hranice hmoty.

No a z tohto duchovného pohľadu sa multikulturalizmus javí úplne inak, pretože práve duchovné Zákonitosti určujú každému človeku miesto na zemi. A síce miesto jeho pozemského zrodenia, kde má žiť, pôsobiť, rozvíjať sa a duchovne rásť.

Je to dej, prebiehajúci na základe veľkého vesmírneho Zákona rovnorodosti, ktorého prostredníctvom je rovnaké priťahované k rovnakému. Vyjadrením účinkov tohto Zákona je i známe úslovie: vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.

Reálne to znamená, že jednotlivé národy našej planéty predstavujú určité stupienky veľkej školy života. Predstavujú určité stupne zrelosti, poskytujúce priestor pre rozvoj ľudských duší, z ktorých každá sa rodí do celkom konkrétneho národa práve na základe Zákona rovnorodosti.

Celkom jednoducho si to môžeme predstaviť ako základnú školu s ročníkmi od jedna do deväť. Každé dieťa, nachádzajúce sa vo svojom osobnostnom vývoji na úrovni prvého ročníka je automaticky zaradené do prvého ročníka, každé dieťa, osobnostne zrelé do druhého ročníka je zaradené do druhého ročníka a tak ďalej.

Na základnej škole nikoho ani len nenapadne vytvárať triedy, ktoré by boli zmesou žiakov všetkých ročníkov. Z toho by predsa nemohlo vzísť nič dobrého.

Avšak žiaľ, vo veľkom celosvetovom meradle jednáme práve takýmto spôsobom a prostredníctvom multikulturalizmu vytvárame čosi, čo je zmesou najrozličnejších národov a teda nesúrodou zmesou najrozmanitejších úrovní zrelosti. Tým vytvárame nerovnorodý chaos, ktorý nie je prínosom pre nikoho zo zúčastnených.

Ak teraz začnete hľadať nejaké dôvody, potvrdzujúce že multikulturalizmus má predsa len svoje výhody, budú to vždy, tak ako už bolo spomenuté na začiatku, iba dôvody, zohľadňujúce hmotné, materiálne a teda obmedzené hľadisko. Z duchovného hľadiska je to však chaos, ktorý neprináša nič dobrého. Chaos, ktorý sa prieči veľkému vesmírnemu Zákonu rovnorodosti, pretože multikulturalizmus je snahou o spájanie nerovnorodého. Je snahou o spájanie ľudí najrozličnejších a najrozmanitejších úrovní duchovnej zrelosti.

Správne je však jedine to, čo je prirodzené! A čo je prirodzené určujú duchovné Zákonitosti univerza. Vo vzťahu k jednotlivým národom našej planéty to znamená, že majú zostať vzájomne nepomiešané a národne konzistentné. Každý z nich sa má vyvíjať svojim vlastným spôsobom. Každý má stavať na svojej vlastnej jedinečnosti a výnimočnosti. Každý má zostať samým sebou. Nemá kopírovať iných a snažiť sa byť ako iní.

I osobnosť každého človeka je predsa iná. Každý by mal byť preto samým sebou a nemal by napodobňovať iných. Rovnako má i každý národ zostať samým sebou a nemá sa opičiť po druhých.

Prečo je to tak a nie inak si ukážme na dvoch príkladoch.

Ak niekto kupoval svojim deťom plastelínu vie, že čisto nová sa skladá z viacerých farieb. Červenej, žltej, modrej, zelenej a tak ďalej.

Ak sa ale dieťa s plastelínou dlhšiu dobu hrá, farebné kúsky sa vzájomne premiešavajú, až napokon po určitom čase vznikne akási jednoliata hnedá masa, ktorá nie je na prvý pohľad príliš vábivá a ktorá v sebe pohltila všetku predchádzajúcu sviežosť čisto nových, farebných kúskov plastelíny.

No a čosi veľmi podobného sa deje aj s príslušníkmi jednotlivých národov pri vytváraní multikulturálnych zmesí. Tvárlivosť plastelíny je podobná tvárlivosti ľudských duší, ktoré sa miesia s rozmanitými vplyvmi, čoraz viacej strácajú svoj pôvodný farebný odtieň a transformujú sa do jednoliatej multikulturálnej masy. Tým zaniká pôvodná, prirodzená pestrosť a vzniká konformná šeď. V multikulturálnom guláši je obsiahnuté všetko, pričom to všetko sa postupne a nebadane pretvára v nič. Sviežosť najrozličnejších odtieňov rôznorodosti totiž pomaličky pohlcuje multikulturálne jednoliata masa.

Alebo iný príklad. Mnohí chodia radi do prírody, kde môžu načerpať posilu a osvieženie. Predstavme si trebárs letnú lúku plnú kvetov. Nachádzajú sa na nej kvety najrozličnejších tvarov, veľkostí, vôni a farieb, čo značí, že podstatou krásy, ktorá nás v prírode tak osviežuje je pestrosť a mnohorakosť.

Ako je teda vidieť, evolučný vývoj nesmeroval ku konformite, ale k pestrosti. Prakticky to znamená, že tu dnes nemáme iba jediný druh kvetu, ktorý by bol akýmsi súhrnom všetkých doterajších kvetov, doposiaľ jestvujúcich na zemi. Naopak, evolučný vývoj smeroval rozmanitosti a mnohorakosti druhov, pričom tieto druhy zostávajú vždy čisté a vzájomne sa nemiešajú.

No a presne rovnako je to aj so všetkými národmi našej planéty. Každý z nich je celkom osobitým kvetom, ktorý prispieva do krásy a obohatenia celku práve svojou vlastnou, špecifickou vôňou, farbou, tvarom i veľkosťou. Národy zeme majú zostať rozdielne, pretože správny rozvoj ľudskej civilizácie má sledovať cestu prirodzenosti.

Ak sa ale ľudia začnú vzďaľovať od prirodzenosti, ak sa domnievajú byť múdrejšími než to, čo je prirodzené a teda normálne, ak začnú vytvárať a preferovať veci neprirodzené, ak začnú v rozpore s veľkým vesmírnym Zákonom rovnorodosti presadzovať chaos nerovnorodých multikulturálnych zmesí, skôr alebo neskôr budú musieť bolestivo spoznať, že to nie je cesta k rozkvetu a rozvoju, ale cesta ku konfliktom, problémom a možno až tragickým spoločenským stretom.

Súhrnne vyjadrené, každého človeka ako jednotlivca i všetky národy zeme môže vnútorne, kultúrne, ale i hmotne povzniesť iba to, čo korešponduje s duchovnými Zákonmi univerza. Všetko ostatné nám musí z dlhodobého hľadiska privodiť škodu, a to aj vtedy, ak by sa to z krátkodobého rozumového hľadiska aj javilo ako pozitívne.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

othon
Príspevky: 87
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Re: Názor na voľnú lásku

Príspevok od používateľa othon »

Je imigrácia odplata za ničenie iných národov?


Žijeme na planéte Zemi, podrobenej duchovným Zákonom. Jedným z kľúčových je Zákon spätného účinku, ktorého pôsobenie je možné vyjadriť veľmi jednoducho slovami: čo kto zaseje, to aj zožne. Alebo trebárs rečou zákonov fyziky: aká je akcia, taká musí byť nevyhnutne aj reakcia.

Skúsme však účinky tohto Zákona rozmeniť na drobné a ukázať si, ako sa prejavuje predovšetkým vo vzťahu k súčasnej, západnej civilizácii.

Ako vieme z histórie, mnohé štáty Západu mali svoje kolónie. Zo kolónií odčerpávali materiálne, prírodné, ale i ľudské zdroje. Ovládanie a bezohľadné profitovanie z iných bolo totiž hlavným cieľom kolonializmu.

Po jeho páde sa však žiaľ veľa nezmenilo. Zmenila sa len forma, zatiaľ čo podstata zostala rovnaká. Ovládanie druhých štátov a odsávanie ich zdrojov pokračovalo formou kolonializmu ekonomického. Ekonomicky silné národy, to znamená pôvodné koloniálne veľmoci ovládli silou svojho kapitálu štáty ekonomicky slabšie. Do svojho vlastníctva získali všetky strategické podniky a surovinovou základňou. Nakoniec nemusíme chodiť ani tak ďaleko, pretože aj u nás sa udialo to isté, ibaže o trochu jemnejšou formou.

V nedávnej dobe sme boli taktiež svedkami toho, ako sa takzvané vyspelé Európske národy spolupodieľali na likvidácii Líbye, jedného z najprosperujúcejších afrických štátov, ktorý sa v súčasnosti nachádza v absolútnom chaose a rozvrate. Veľmi podobné je to aj v Sýrii, kde Európa opäť nemá čisté ruky a podporuje takzvanú umiernenú opozíciu, ktorá síce vraždí, popravuje a odrezáva hlavy, ale pre Európu prijateľným, umierneným spôsobom.

Takáto je žiaľ realita súčasného sveta, v ktorom sa ten silnejší snaží najrozličnejšími spôsobmi ovládnuť slabšieho a profitovať z neho.

Avšak nech už mocné národy sveta zdierajú akokoľvek sofistikovaným spôsobom národy slabšie a vcelku sa to považuje za prirodzené a normálne, nie je možné, aby niečo takýmto spôsobom zvrhlého uniklo pôsobeniu duchovných Zákonov univerza. A celkom osobitne na začiatku spomínanému, železnému Zákonu spätného účinku, ktorý pôsobí presne v duchu slov: čo kto zaseje, to aj bezpodmienečne zožne.

A teraz si skúsme položiť otázku: čo asi musí jedného dňa zožať ten, kto zdiera a zotročuje iných? Kto sa ich snaží ovládať, aby z nich mohol profitovať? Kto sa neváha spolupodieľať na rozvrate štátov len preto, aby na tom ekonomicky, či mocensky získal?

Kto seje skazu, drancovanie, ožobračovanie a rozvrat, musí na základe spravodlivého Zákona spätného účinku sám skôr, alebo neskôr zožať - čiže zažiť vlastnú skazu, vlastné ožobračovanie, vlastné drancovanie a vlastný rozvrat. No a práve v súčasnosti začína byť Európa prostredníctvom imigrácie konfrontovaná so žatvou vlastnej sejby. Za jej rozvrat, rozsievaný po svete sa k nej približuje rozvrat jej vlastný.

Veľa sa napríklad hovorí o tom, že imigrácia je riadený proces. Že ide o dielo dobre organizovaných priekupníckych bánd, ktoré na tom bohatnú. Hovorí sa tiež, že ide o proces organizovaný USA za účelom destabilizácie Európy. Mohli by se samozrejme ešte dlho špekulovať o tom, kto stojí za imigráciou tak masových rozmerov, ktorá vykazuje všetky znaky organizovanosti, avšak skutočnou a najhlbšou príčinou, ktorá je rozhodujúcim hybným momentom celého diania je Zákon spätného účinku. Ide o účinok zákona akcie a reakcie, kedy na základe predchádzajúcej akcie prichádza zodpovedajúca reakcia.

Veľkou otázkou však zostáva, čo s tým? Ako sa vlastne k imigrácii postaviť a akým spôsobom ju správne riešiť?

V prvom rade by malo dôjsť predovšetkým k hlbokému pochopeniu toho, o čo tu vlastne ide. K pochopeniu toho, že jednotlivci, ale i celé národy nemôžu nikdy beztrestne robiť iným to, čo nechcú, aby iní robili im. Ak totiž niečo takéto iným robiť budeme, Zákon spätného účinku nám to musí raz nevyhnutne vrátiť.

Z tohto dôvodu by sme teda mali zmeniť vzorec svojho správania. Mali by sme sa už konečne naučiť vidieť v každom človeku takého istého človeka, ako sme my samotní a podľa toho sa k nemu aj správať. A to tiež znamená, že aj v iných národoch by sme sa mali naučiť vidieť národy s rovnakými právami, ako sú tie naše.

Jednoducho povedané, mali by sme sa už konečne naučiť skutočnej ľudskosti a vzájomnej, rovnoprávnej koexistencii národov. Mali by sme sa už konečne naučiť jednať s inými, zaobchádzať s inými a správať sa k iným tak, ako chceme, aby iní jednali s nami a zaobchádzali s nami. Lebo v železných Zákonoch tohto univerza nemôžeme vo vzťahu k sebe samým očakávať nič iného, ako iba to, čo sme my sami rozsievali vo vzťahu k iným.

Ak sa chce Európa zachrániť, musí nevyhnutne zmeniť spôsob vlastnej sejby, pretože jej drancujúci prístup k iným národom vyvolal imigráciu, ktorá prináša v neodvratnom spätnom účinku realitu drancovania na jej vlastné územie.

Skutočná pomoc európskych národov imigrantom má spočívať predovšetkým v pomoci krajinám, z ktorých imigranti prichádzajú. Má spočívať v snahe o úpravu životných pomerov týchto krajín do takej miery, aby sa tam mohli imigranti čo najskôr vrátiť.

Ak totiž budeme prijímať imigrantov, ale nezmeníme svoj drancujúci prístup ku krajinám tretieho sveta, ktorý imigráciu plodí a vytvára, nič sa tým nevyrieši, pretože oná prvotná príčina zla, skrývajúca sa v princípe drancovania a zdierania iných zostane stále aktívna. Prijímanie utečencov je za takýchto okolností len akýmsi uspokojovaním zlého svedomia, avšak bez skutočnej ochoty riešiť podstatu celého problému, ktorým je práve drancujúci prístup k iným národom. A to či už prostredníctvom priamej vojenskej sily, alebo nepriamo, ale rovnako ničivo prostredníctvom sily ekonomickej. Vyzerá potom až smutno smiešne, keď na jednej strane chceme síce imigrantom pokrytecky pomáhať, ale na druhej strane nechceme upustiť od zločinného systému, ktorý imigrantov a imigráciu produkuje.

Avšak za drancovanie sa Európe v Zákone spätného účinku nemôže dostať nič iného, ako drancovania. Toho sa v blízkej dobe budeme musieť stať žiaľ svedkami, ak sa Európa čo najskôr nezmení.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

Napísať odpoveď