Chcete mať ľahkú smrť?

Diskusia na rôzne témy
othon
Príspevky: 88
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Chcete mať ľahkú smrť?

Príspevok od používateľa othon »

Chcete mať ľahkú smrť?


Smrť je istota, s ktorou musí každý z nás počítať. Zaručená istota, ku ktorej sa každým dňom čoraz viacej približujeme. Žiaľ, ľudia sa problematikou smrti vo vzťahu k sebe samým príliš nezaoberajú a začínajú na ňu myslieť až vtedy, keď sa priblíži ich čas. Potom však už býva zväčša neskoro zmeniť niečo na jej priebehu a zásadným spôsobom ovplyvniť to, či bude ľahká, alebo či budeme musieť podstúpiť ťažký a zúfalý smrteľný zápas. Komu to nie je ľahostajné, mal by preto už teraz začať žiť tak, aby jeho smrť mohla byť ľahká.

Našu problematiku si priblížme na dvoch príkladoch, a síce na človeku materialistickom a ateistickom, čiže človeku presvedčenom o tom, že po smrti už nič nie je a na človeku idealistickom, čiže presvedčenom o existencii života po smrti.

Materialista a ateista verí len vo svoj krátky pozemský život. Nič iného pre neho neexistuje. Dokonca ani vo svojich myšlienkach neprekračuje hranice hmotného sveta, pretože vo svojom vnútri sa zaoberá iba tým, čo je podľa neho reálne a čo teda má nejaký význam a nejakú cenu. Svojim jednaním i všetkým svojim myslením je preto pevne pripútaný na svet hmoty. Na svoje bytie v hmotnom svete, ktoré podľa neho smrťou končí.

Tejto jeho základnej filozofii je prispôsobený celý jeho život a od nej sa odvíjajú hodnoty, ktorým verí. A keďže je skalopevne presvedčený, že žije iba raz je zväčša toho názoru, že si je preto treba života poriadne užiť. Že treba žiť naplno. K tomu sú však potrebné prostriedky, to znamená peniaze, ktoré mu zabezpečia prístup ku všetkým hmotným pôžitkom a radostiam, ktoré život ponúka. No a preto, aby peniaze k tomu potrebné získal, neváha mnohokrát konať nemorálne, nečestne, neľudsky a bez súcitu. Pre neho je totiž najdôležitejšie iba jeho vlastné užívanie si života. Života, ktorý si chce užiť a to o intenzívnejšie, o čo viac je presvedčený, že smrťou všetko končí.

Čas však letí, jeho pozemské bytie sa približuje ku koncu, pričom pripútanie takéhoto človeka k hmotnému svetu je obrovské, pretože ho svojim myslením a jednaním neustále intenzívne živil.

A zrazu nadíde chvíľa smrti! Prichádza smrť, ktorá mu chce všetko zobrať. Onen človek však nie je schopný myslieť inak, ako myslel po celý svoj život a preto sa svojho pozemského bytia kŕčovito drží. On nechce zomrieť. On sa nechce prepadnúť do ničoty a nebytia. O každú minútu života zúfalo zápasí.

Na jednej strane je tu teda neodvratnosť smrti a na druhej strane kŕčovité upínanie sa na hmotné jestvovanie. Čo z toho môže vzísť? Nič iného, ako ťažký, zúfalý a bezvýchodiskový smrteľný zápas. Nič iného, ako smrteľný strach pred nebytím, ktorému sa človek všemožne bráni. Takýto postoj však iba predlžuje jeho boj so smrťou, spôsobuje ťažký smrteľný zápas a bolestnú smrteľnú agóniu. Každá minúta, ktorú človek vo svojom kŕčovitom pripútaní sa na hmotný život získava sa preto stáva iba ďalšou minútou jeho agónie.

Toto však rozhodne nie je smrť ľahká a my si o tejto závažnej problematike hovoríme práve z toho dôvodu, aby čo najmenej ľudí muselo prežívať čosi podobného.

Preto sa teraz pozrime na druhý príklad a síce na človeka presvedčeného, že smrťou život nekončí. Nie je vôbec dôležité, akého je tento človek vierovyznania. Dôležité je, že verí v pokračovanie života po smrti a že jeho viera je naozaj reálna a teda reálne ovplyvňujúca jeho doterajší život.

Ak totiž človek naozaj veril, že smrťou život nekončí, ale ďalej pokračuje, musel si byť vedomý i určitej zodpovednosti, ktorá z toho vyplýva a na základe ktorej bude od neho na druhej strane požadované zúčtovanie všetkých jeho činov. Veľké účtovanie nie len za jeho činy, ale ja za jeho slová a myšlienky.

Lebo skutočná viera v život po smrti je spojená so Spravodlivosťou, pred ktorej tvár raz predstúpime. Takéto niečo však od človeka doslova vynucuje určitú výšku morálnej a etickej kvality života. Človek už totiž nemôže jednať nemorálne, nečestne, nespravodlivo, neľudský a bez súcitu voči ostatným keď vie, že jeho pozemské bytie raz skončí a on bude musieť predstúpiť pred Spravodlivosť, ktorej sa bude musieť zodpovedať zo všetkých svojich slov, myšlienok a činov.

Takýto človek síce užíva vecí hmotných, užíva svojho pozemského života, avšak nie je ku nemu tak kŕčovito pripútaný a veci, či pôžitky hmotného druhu nie sú pre neho jedinou prioritou.

V určitom zmysle stojí nad vecami a má nad nimi nadhľad pretože vie, že všetko hmotné bude raz musieť tu na zemi zanechať. A preto nestojí o to, aby sa kvôli hmotným a pominuteľným veciam vnútorne zaťažoval nečestnosťou, nespravodlivosťou, neľudskosťou, sebeckosťou a bezcitnosťou. Lebo v hodine svojej smrti bude musieť všetko hmotné zanechať tu na zemi a tam na druhý breh si bude môcť vziať so sebou iba svoju čestnosť, dobrosrdečnosť, ušľachtilosť, spravodlivosť, ľudskosť a súcitnosť. Hmotné totiž zostane tu v hmote. Jedine to duševné, tie duševné kvality a hodnoty, ktoré sme sa snažili žiť zostanú našim majetkom. Zostanú pokladom našich duší, ktorý nám nikto a nič nemôže vziať. Ani smrť!

Ako bude teda prebiehať zomieranie takéhoto človeka? Bude viac menej bezbolestné, pretože duša dotyčného bola zvyknutá na nadhľad nad vecami i nad životom. A preto aj teraz, v hodine smrti bude mať určitý nadhľad, a to dokonca aj nad svojou vlastnou fyzickou smrťou. Bude si totiž vedomý toho, že smrť je len brána, cez ktorú treba prejsť o inej roviny bytia.

Takýto človek bude brať svoju smrť ako prirodzenú skutočnosť, na ktorú je pripravený a počíta s ňou. Jeho vnútro, jeho duša preto nebude mať problém odpútať sa od zomierajúceho tela, trpiaceho bolesťou. Duša takého človeka sa teda rýchlo odpúta od fyzickej schránky, pretože na nej až tak kŕčovito neľpie. A z tohto dôvodu ani nebude pociťovať fyzické bolesti a strasti zomierania.

Treba však podotknúť, že u človeka, ktorý je presvedčený že smrťou život nekončí musí ísť o skutočné, úprimné vnútorne presvedčenie. Vnútorné presvedčenie, ktorého dôsledkom bol čestný, spravodlivý a ušľachtilý život, ako i živé presvedčenie o reálnosti existencie inej roviny bytia, do ktorej vstupujeme svojou smrťou.

Na tom, aký je náš najvnútornejší pohľad na život a aká z neho vyplýva naša základná životná filozofia teda záleží akým spôsobom bude každý z nás zomierať. Tým totiž, čo skrývame v hĺbke svojho vnútra určujeme, aká bude naša smrť. Či ľahká, alebo ťažká. Či to bude plynulý prechod do inej roviny bytia, alebo bezvýchodisková smrteľná agónia naplnená strachom pádu do priepasti nebytia.

Človek by preto mal usilovať žiť svoj život správne a napĺňať ho pravými hodnotami ak chce, aby jeho smrť bola naozaj ľahká a bezbolestná. Miera jej bezbolestnosti totiž záleží do nášho životného príklonu k skutočným hodnotám, ako i od miery nášho presvedčenia o realite existencie po fyzickej smrti.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

dildargee1
Príspevky: 1
Dátum registrácie: Utorok, 13. Januára 2015, 06:53

Re: Chcete mať ľahkú smrť?

Príspevok od používateľa dildargee1 »

A keďže doba konečného zúčtovania sa stále viac približuje, nie je nič potrebnejšieho, ako hovoriť o týchto vážnych skutočnostiach. Aby sme sa v čase, ktorý nám ešte zostáva spamätali a vyšvihli na tú úroveň človečenstva, aká od nás bude v deň účtovania požadovaná. Buď to totiž dokážeme a uspejeme, ako tie múdre panny, alebo to nedokážeme a dopadneme ako panny nerozumné.

othon
Príspevky: 88
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Re: Chcete mať ľahkú smrť?

Príspevok od používateľa othon »

O probléme homosexuality a o iných problémoch

Žijeme v dobe dúhových pochodov a presadzovania legalizácie registrovaných partnerstiev. V dobe, v ktorej sa považuje za prejav pokroku a tolerancie súhlasné stanovisko s bojom za zrovnoprávnenie homosexuálov. V dobe, keď sa práve takýto postoj považuje za prejav intelektuálnej výšky, kým nesúhlasné stanovisko je naopak považované za prejav primitivizmu a netolerancie. No a práve v takejto dobe by bolo možno na veľký úžitok vedieť, aký názor má na tento problém Biblia. Alebo inými slovami povedané, ako sa na tieto veci pozerať v súlade s Vôľou Stvoriteľa.

Mojžiš hovorí: Kto by obcoval s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť.

V tejto stati v knihe Levitikus je zároveň napísané: Ak si niekto vezme okrem ženy aj jej matku, je to krvismilstvo. Keby niekto spal so svojou nevestou, obaja spáchali hanebnosť. Keby niekto spal so ženou svojho otca, zneuctil svojho otca. A tak ďalej ...

Ide tu teda o určité základné morálne zásady vzájomného ľudského spolužitia definované Mojžišom, ktoré korešpondujú s Vôľou Stvoriteľa.

Je však zaujímavé, že pri riešení problematiky homosexuality, ako i pri riešení iných morálnych celospoločenských problémov sa ľudia vôbec nezaujímajú o to, či ich názory sú v súlade s Vôľou Najvyššieho, alebo nie sú. Na to neberú vôbec zreteľ, hoci práve to, čo je a čo nie je v súlade s Vôľou Stvoriteľa by malo byť pre nás všetkých tým najpodstatnejším.

Avšak odklon od Vôle Hospodina je dnes tak veľký, že to, čo bolo jeho služobníkom Mojžišom definované ako neprístojné sa dnes stavia do pozície celospoločenskej akceptovateľnosti. Paradoxne teda to, čo sa podľa Vôle Najvyššieho považuje nesprávne sa dnes ľudstvom, ktoré katastrofálne morálne upadlo považuje za za prejav pokroku, intelektuálnej výšky a demokracie. Veci, ktorých sa malo ľudské pokolenie strániť sa dnes stávajú normou a považujú sa za niečo úplne prirodzené.

Úpadok našej doby spočíva teda okrem iného aj v tom, že naši súčasníci bojujú za to a snažia sa o to, čo nie je správne v očiach Hospodina. Presadzujú to v naivnej domnienke, že pre takýmto spôsobom postihnutých ľudí, v našom prípade homosexuálov bude najlepšie, ak sa ich úchylka stane spoločensky plne akceptovateľnou.

Ale môže to pomôcť niekomu, kto aj tak sám vo svojom vnútri jasne cíti, že s ním niečo nie je úplne v poriadku? Že jeho sexuálna orientácia nie je normála a prirodzená? Môže vari takémuto človeku naozaj pomôcť to, že ono neprirodzené bude on sám i ostatní považovať za normálne a prirodzené? Nie je to iba vzájomný sebaklam? Nebolo by pre takéhoto človeka omnoho lepšie a užitočnejšie, keby sa pozrel pravde priamo do očí? Keby ju akceptoval a svoju energiu, ktorú vynakladá na presadenie vlastnej úchylky ako spoločenskej normy využil radšej na to, aby s ňou bojoval? Aby sa snažil trpezlivou a dlhodobou prácou na sebe samom postupne približovať k tomu normálnemu, prirodzenému a zdravému?

Inými slovami povedané, bojom za rovnoprávnosť homosexuálov sa týmto ľuďom berie dôvod pracovať na sebe samých a postupne sa zbavovať toho, čo je v nich neprirodzené. Berie sa im dôvod uvažovať o tom, hľadať skutočné, hlboké príčiny svojho problému, ako i cesty k jeho náprave. Snaha o normalizáciu vlastnej úchylky je preto pre rozvoj osobnosti takýto ľudí viac na škodu, ako na úžitok.

Nikto samozrejme nechce, aby boli homosexuáli nejako perzekuovaní. To by bol jeden extrém! Avšak ich odchýlka od normy nesmie byť spoločensky považovaná za normu. Za niečo, čo je normálne. To je druhý extrém! Tým totiž môžu stratiť dôvod k osobnému seba vývoju, zameranému k opätovnému nadobudnutiu normálneho a prirodzeného stavu. Osobnosti homosexuála v skutočnosti pomôže najviac to, keď si svoju odchýlku od prirodzenosti uvedomuje a vnútorne i navonok sa snaží pracovať na jej odstránení. Jedine to je pre neho skutočnou pomocou. Všetko ostatné je omyl.

Celá táto záležitosť je ale okrem iného poukazom na omnoho, omnoho vážnejšie skutočnosti. Je poukazom na to, že akékoľvek odchýlky od Vôle Stvoriteľa musia mať pre ľudí svoje negatívne dôsledky. To znamená že všetko, úplne všetko, čo človek koná v rozpore s jeho Vôľou mu musí priniesť škodu, či nebodaj až katastrofu. Nech sa to týka akejkoľvek veci! Nie len teda postoja k homosexualite, ale k úplne všetkým veciam v našom každodennom živote. Ak totiž každú jednotlivú z týchto vecí nečiníme v súlade s Vôľou Stvoriteľa, ale naopak proti jeho Vôli, musí to mať pre nás fatálne dôsledky.

A práve o týchto dôsledkoch prehovoril Hospodin ústami Mojžiša takto: „Ak budete kráčať podľa mojich ustanovení, zachovávať moje príkazy a podľa nich konať, dám vám dážď v pravý čas. Zem vydá svoju úrodu a stromy svoje ovocie. Vy budete jedávať svoj chlieb dosýta a budete bezpečne prebývať na zemi.

Ak ma ale nebudete poslúchať a opovrhnete mojimi predpismi, ak sa vám budú moje nariadenia protiviť, potom vám vykonám toto: Zošlem na vás hrôzu a suchoty. Zlomím vašu veľkú pýchu a nebo nad vami urobím sťa železo a vašu zem sťa meď. Potom sa budete nadarmo namáhať, zem nevydá úrodu a stromy neprinesú ovocie. Zlomím oporu vašej výživy a nikdy sa nenajete dosýta. Vašu zem tak spustoším, že sa nad tým zhrozia i vaši najväčší nepriatelia.“

Za to, že sa ľudstvo odkláňa od Vôle Hospodina, za to, že nerešpektuje jeho Vôľu a činí to, čo je v jeho očiach zlé, za toto všetko ním bude bité. Lebo v jeho stvorení, ktoré povstalo z jeho rúk má miesto a môže sa trvalo dariť iba tomu, čo sa skláňa pred jeho Vôľou.

Čo však jeho Vôľu nerešpektuje a neberie ju na zreteľ, to ním bude bité, tiesnené, zlomené a nakoniec celkom vyhladené. Tohto si buďme dobre vedomí! Vedomí nie len v otázke postoja k homosexualite, ale i v tisícorakých iných otázkach, v ktorých sa ľudstvo tejto Zeme odkláňa od Vôle Najvyššieho a ignoruje ju. A týchto vecí je obrovské množstvo. Ba je to takmer všetko, čo človek činí, pretože ho ani len nenapadne pýtať sa, či to, čo plánuje vykonať je v súlade s Vôľou Najvyššieho, alebo nie je.

Ak preto človek ako jednotlivec a ľudstvo ako celok nezačne zohľadňovať a brať na zreteľ vo všetkom čo činí Vôľu Stvoriteľa, veľký vševládny Boh, ktorý je zvrchovaným Pánom neba i zeme napokon vyhladí zo svojho stvorenia jemu neverných a naďalej v ňom ponechá iba tých, ktorí si ho ctia a ktorí plnia jeho Vôľu.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

othon
Príspevky: 88
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Re: Chcete mať ľahkú smrť?

Príspevok od používateľa othon »

Staňte sa nesmrteľnými!

Človek v sebe nesie predpoklad stať sa nesmrteľným! Musí sa však usilovať o to, aby túto métu dosiahol, pretože bez práce neexistujú žiadne koláče. Bez zodpovedajúceho úsilia predsa nemôžeme vôbec ničoho dosiahnuť, nech už sa to týka akejkoľvek veci. Poslaním každého z nás je teda dosiahnutie vlastnej nesmrteľnosti a preto práve týmto smerom by malo byť zamerané naše životné snaženie. Ak totiž o svoju nesmrteľnosť usilovať nebudeme, nikdy ju ani nenadobudneme. A iba preto, že ľudia nedokážu vôbec doceniť obrovský dosah toho, čo tým strácajú, iba preto môžu byť v tejto nesmierne dôležitej veci tak laxnými.

Základnou povinnosťou človeka je, aby sa stal bytosťou predchnutou citom. Má byť citovým človekom, ktorý sa vo všetkom vždy riadi iba svojimi citmi. Jeho cítenie má stáť nad jeho rozumom a má mu byť jednoznačne nadradené. Rozum človeka má teda stáť v službách citu!

Citový človek má totiž v čistote svojho cítenia spojenie s celým stvorením a vo chvíľach citovej vrúcnosti sa dokáže povzniesť až k trónu Najvyššieho. Citový človek súcití a spolucíti so všetkými ľuďmi, ako i so všetkými ostatnými živými bytosťami i s celou prírodou a preto nečiní nič, čo by ich poškodzovalo. V každej situácii sa riadi hlasom svedomia, oným Božím Zákonom v ňom, pretože aj svedomie je súčasťou nášho citu.

Citový človek si uvedomuje, vníma a vyciťuje celistvosť bytia, to znamená jeho hmotnú i mimo hmotnú realitu a preto vie, že žiadna smrť v skutočnosti neexistuje. Že existuje len prirodzený prechod do inej roviny bytia, kedy ľudská duša iba odkladá svoje pozemské telo tak, ako keď sa niekto zbavuje svojho obnoseného šatstva.

Pre citového človeka preto smrti vôbec niet, nakoľko vo svojom citovom nadhľade stojí nad ňou a prehliada ju. A v tomto jeho nadhľade nad smrťou, ktorá sa týka iba jeho hmotného tela, avšak nikdy nie jeho ducha spočíva jeho nesmrteľnosť! Takýto človek je totiž doma v celom stvorení, či sa už nachádza v hmotnosti, alebo v jemnejších úrovniach bytia mimo tejto zeme.

Človek, ktorý sa riadi svojimi citmi a ktorého rozum stojí v službách citu žije v harmónii a v súlade s celým univerzom a je preto vnútorne naplnený a šťastný, pretože on sám všade rozsieva súcit, porozumenie a šťastie. A preto dobro a šťastie žne.

Vo stvorení, nech už sa nachádza kdekoľvek, žije ako v raji, nepoznajúc smrť a chváliac svojim šťastím naplneným bytím veľkosť a lásku Stvoriteľa, ktorý mu toto všetko daroval.

Namiesto Stvoriteľom predurčenej cesty prvotnosti citu však človek vykročil inou cestou. Cestu rozumu! Cestu rozumového poznania! Cestou rozumu nadradeného nad cit! To rozumové v sebe postavil na prvé miesto a svoj cit potlačil do úzadia. Tento čin mal však pre neho katastrofálne následky a priniesol mu mnoho bolesti, utrpenia a v konečnom dôsledku i tragické vedomie vlastnej smrteľnosti.

Prečo? Pretože rozum ako nástroj poznávania je hmotný. Je produktom ľudského mozgu, ktorý je hmotný. Z tohto dôvodu je celý náš mozgový potenciál determinovaný hmotou. Determinovaný hranicami hmoty. V jej hraniciach síce nachádza vznikajúce uplatnenie, avšak jeho možnosti vnímania rozsahu bytia končia hranicami hmotného sveta.

Človek, polapený do pasce rozumu postaveného nad cit sa stáva materialistom, pre ktorého nič iného, ako to hmotné neexistuje. Tým sa vyčlenil z celistvosti bytia vo stvorení a vzdialil sa Stvoriteľovi, ktorého existenciu už neverí, pretože rozum, neschopný povzniesť sa nad hranice hmoty odmieta všetko, čo sa nachádza nad touto hranicou ako neexistujúce.

A keďže hmota a rozumové myslenie nepoznajú večnosť a nadčasovosť, ale iba neustálu premenu všetkého hmotného vo forme vzniku a zániku, siahla na rozumového človeka smrť! Človek, ktorý v sebe postavil rozum na najvyššie miesto sa stal smrteľným!

A aj na základe tohto vedomia vlastného, nevyhnutného hmotného zániku v ľuďoch vyvstal egoizmus. Egoistické užívanie si života hoci aj na úkor iných v snahe užiť si čo najviac, pretože život máme len jeden a svojou smrťou raz a navždy všetko definitívne stratíme.

Obrovské množstvo utrpenia a hrôz už spôsobil v dejinách našej civilizácie chladný, vypočítavý a egoistický rozum postavený nad cit. A oná chladná vypočítavosť rozumu ženie svet v ústrety záhube.

A k tomu, aby to všetko postupne dospelo až k tejto hranici stačilo iba prehodiť „výhybku“. Výhybku zo správnej cesty citovosti ako dominantnej zložky osobnosti smerom k nadradeniu rozumu. Smerom k nadradenosti rozumu, z ktorého obmedzenosti povstáva všetka bieda a utrpenie sveta. Z ktorého povstáva i smrť, ako koniec hmotného tela a ktorý vedie ľudstvo do záhuby.

Kto sa teda riadi predovšetkým svojim rozumom, kto potlačuje svoje cítenie a jeho podnety do úzadia, ten je uväznený v okovách hmoty a jeho údelom bude utrpenie, bolesť a smrť.

Kto však dokáže správnym spôsobom nahliadnuť na tieto skutočnosti, kto dokáže opätovne postaviť svoje cítenie za základ vlastnej osobnosti, kto dokáže podriadiť svoj rozum svojmu citu a svedomiu a takýmto spôsobom žiť, hovoriť a myslieť, ten kráča po správnej ceste, predurčenej človeku Stvoriteľom.

Ak na nej vytrvá a nedá sa z nej zviesť, dôjde k bránam raja, dôjde k šťastiu, radosti a plnosti vlastnej existencie, dôjde k pochopeniu a hlbokému uvedomeniu si celistvosti bytia, existencie Stvoriteľa a tým i vlastnej nesmrteľnosti vo stvorení, plnom navzájom si preukazovanej lásky všetkých bytostí v ňom žijúcich.

Človek má byť bytosťou citu! Človek má svoj rozum podriadiť vedúcej úlohe citu! Lebo jedine v cite spočíva život a jeho ďalšie pokračovanie, kým naopak v otroctve podriadenia sa rozumu spočíva človeka nedôstojná, hmotná obmedzenosť jeho duševného obzoru a nakoniec i jeho vlastná smrť.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

othon
Príspevky: 88
Dátum registrácie: Štvrtok, 15. Mája 2014, 18:00

Re: Chcete mať ľahkú smrť?

Príspevok od používateľa othon »

O práve kresťanstva na lásku Stvoriteľa


Hovoriť o právach je možné len tam, kde sa plnia povinnosti. Kde však niet plnenia povinností, tam niet ani žiadnych práv. Toto je zásadná a rozhodujúca skutočnosť, z ktorej je treba vychádzať.

Má teda kresťanský svet právo na lásku Stvoriteľa, o ktorej sa suverénne domnieva, že ju má absolútne istú? Je oprávnené sebaubezpečovanie a neustále sebauisťovanie kresťanov o tom, že všetko milujúca Láska Najvyššieho sa nad nimi ustavične skláňa a oni žijú v jej priazni a ochrane? Sú tieto domnienky naozaj pravdivé, alebo je to len sladká lož, ktorou sa kresťanstvo klame?

Skúsme sa teraz spoločne pozrieť na túto dôležitú vec jasným pohľadom a odhrnúť závoj z jednej najzásadnejších téz kresťanského sveta, ktorej skutočná podstata je žiaľ úplne iná.

Kresťanstvo je nazývané náboženstvom lásky, pretože učí o láske Stvoriteľa, ktorý poslal na zem svojho Syna, aby ľuďom zvestoval prevratné a dovtedy nevídané posolstvo lásky. Lásky k blížnemu ako k sebe samému, na základe ktorej nemá človek činiť druhému nič, čo nechce, aby bolo činené jemu samotnému. Alebo inak povedané, človek sa má správať k iným ľuďom vždy a v každej situácii iba tak, ako chce, aby sa vždy a v každej situácii ľudia správali k nemu samotnému.

Plnenie povinností voči svojmu Stvoriteľovi a prejavovanie lásky voči Nemu totiž začína plnením si povinností a preukazovaním ohľaduplnosti, lásky a porozumenia voči našim blížnym.

Kto takto koná, miluje svojho Boha, pretože miluje jeho obraz vo svojom blížnom. A kto miluje Pána takýmto spôsobom, toho i On miluje a zahŕňa ho svojou podporou, ochranou a milosťou.

Takýto človek je skutočným a pravým kresťanom a to bez ohľadu na to, v akej cirkvi sa nachádza, ba dokonca bez ohľadu na to, či sa vôbec v nejakej cirkvi nachádza.

A teraz si položme zásadnú otázku: Jednajú ľudia medzi sebou navzájom takýmto spôsobom? Nerobia mnohokrát iným to, čo by v nijakom prípade nechceli, aby iní robili im? Je kresťanský svet naplnený láskou k blížnemu, ktorá sa na nerozoznanie podobá láske človeka k sebe samému? Jednajú takto tí, čo sa nazývajú kresťanmi, alebo nejednajú?

Ak takto jednajú, potom žijú v láske Najvyššieho a tým i v Jeho priazni, ochrane a podpore.

Ak však takto nejednajú, potom celkom logicky nežijú v láske Najvyššieho. Ak ale nežijú v Jeho láske, čo ich potom oprávňuje dúfať v Jeho milosť, podporu a ochranu? Vari to nie sú práve oni sami, ktorí sa spreneverujú princípu lásky Božej tým, že si neplnia svoju základnú ľudskú povinnosť voči svojmu Stvoriteľovi, spočívajúcu v zachovávaní úcty, ústretovosti a ohľaduplnosti voči blížnemu?

Pravda je žiaľ taká, že nie len kresťania, ale i celý svet, ba každý jednotlivec, ktorý nemá lásku k blížnemu je odtrhnutý od lásky Najvyššieho. A tým je odtrhnutý od Jeho podpory, ochrany a milosti.

Pravda je taká že svet, ktorý odmieta lásku k blížnemu ako k sebe samému sa z tohto dôvodu nachádza v nemilosti Stvoriteľa, pretože opovrhuje Jeho najvyšším princípom.

Lebo len chamtivosť, závisť, nenávisť, egoizmus, nespravodlivosť a neľudskosť vládnu tomuto svetu a to žiaľ neraz i medzi kresťanmi. A preto je dnes klamstvom a zavádzaním ubezpečovať ľudí tohto sveta o priazni Najvyššieho, ktorá sa nad nimi dobrotivo skláňa. Lebo predsa tam, kde niet plnenia povinností, neprichádzajú do úvahy ani nijaké práva, pretože všetky práva vznikajú iba na základe plnenia povinností!

Biblické zjavenie začína Starým Zákonom, plným drsnej prísnosti. Princíp, v ktorom sa zachvieva Starý Zákon je princípom spravodlivosti. Spravodlivosti neúchylnej, tvrdej a nekompromisnej.

Kristom prinesený Nový Zákon je Zákonom Lásky. Zákonom Lásky a úcty k blížnemu. Je to bezprecedentná možnosť stať sa Bohom milovanými, ak sa staneme schopnými naučiť sa žiť v láske k blížnemu ako k sebe samému.

Avšak Biblia napokon predsa len končí spisom Apokalypsa, ktorý je akoby opätovným návratom onej drsnej a prísnej straozákonnej spravodlivosti. Apokalypsa totiž hovorí o dopade úderu Božej Spravodlivosti na ľudstvo, ktoré odmietlo prijať za svoj Kristov princíp lásky a zrealizovať ho vo svojom každodennom živote.

Apokalypsa je teda dôsledkom veľkej, premárnenej šance. Je spravodlivou odplatou za to, že bol odmietnutý Kristov princíp lásky a bolo ním opovrhnuté. Je to výstraha, aby sa ľudia včas spamätali a stali sa milujúcimi seba navzájom, aby k niečomu takému, ako sa opisuje v Apokalypse nikdy nemuselo dôjsť.

Človek, jednotlivec, kresťan i celý svet môžu počítať s priazňou Božej Lásky iba vtedy, ak budú žiť v láske ku sebe navzájom. Potom ich Stvoriteľ bude milovať a zahrnie ich svojou priazňou. Potom môžu žiť svoj mieruplný život na zemi s týmto blaženým vedomým.

Ak však princípom vzájomnej lásky a ohľaduplnosti k sebe žiť nebudú, ak budú svojim blížnym závidieť, ak v nich budú vidieť nepriateľov, či konkurentov, ak sa ich budú snažiť oklamať, ošmeknúť a zneužiť, potom je pre takýchto jednotlivcov, kresťanov i celý svet nachystaná iná alternatíva, podrobne popísaná v záverečnej kapitole biblického zjavenia s názvom Apokalypsa.

Je teda v istom zmysle klamstvom a zavádzaním ľuďom donekonečna paušálne opakovať o istote lásky Najvyššieho, ak si oni sami sebe navzájom túto lásku nepreukazujú.

Kto žije Kristovým princípom lásky k blížnemu ako k sebe samému, ten sa nemusí báť žiadnej Apokalypsy. Nad tým bude bdieť Láska Najvyššieho a ochraňovať ho, nech už sa bude diať čokoľvek.

Kto však princípom lásky k blížnemu nežije, tomu sú určené drsné slová Apokalypsy. Nech ich berie ako výstrahu! Nech ich berie ako impulz k nevyhnutnej zmene seba samého k lepšiemu, pretože ak tak neurobí, stanú sa slová Apokalypsy jeho vlastným, osobným osudom.

Kód: Vybrať všetko

http://kusvetlu.blog.cz/
v spolupráci s M.Š.

Napísať odpoveď