Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Diskusia na rôzne témy

Re: Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Poslaťod othon » 31 Jan 2019 20:44

Nebojte sa! Je možné zlomiť aj zlý osud, aj zlé žiarenia hviezd!


V súčasnosti je dosť rozšíreným, neblahým zvykom obracať sa na rôznych veštcov. Ide o spornú vec z viacerých dôvodov. Trebárs hoci aj preto, že predpoveď zlého osudu ešte vôbec neznamená, že vás zlý osud aj postihne. Každý z nás je totiž pánom nad vlastným osudom až do takej miery, že ho dokáže zmeniť v pravý opak. A to dokonca aj vtedy, keby mu nejaký veštec predpovedal blízke nešťastie.

A podobné je to aj s astrologickými predpoveďami. Človek je totiž za určitých okolností schopný prekonať aj objektívne negatívne žiarenia hviezd a odvrátiť od seba nešťastie, ktoré bolo pre neho zapísané vo hviezdach. A takto je to s akýmikoľvek inými vešteckými predpoveďami, pretože každý z nás disponuje obrovskou silou, schopnou zlomiť ich, ibaže o nej nevieme a nevyužívame ju.

Pozrime sa preto teraz na dva príbehy z rôznych historických období a poznajme, v čom spočíva vyššie zmienená sila a ako ju je možné vyžiť.

Prvý príbeh:

Istá žena bola u lekára a ten jej diagnostikoval rakovinu, s prognózou dvoch až troch rokov života. Keď vyšla z ordinácie bola v šoku a točil sa s ňou celý svet. Vyšla na ulicu a kráčala po nej ako v nejakom zlom sne. A zrazu sa ocitla pred dverami kostola. Vošla doň a strávila v ňom dve hodiny. A keď vyšla opäť na ulicu, s istotou vedela, že nad chorobou zvíťazí a bude žiť.

Príbeh druhý:

Za dávnych čias ochorel istý židovský kráľ. Dal si zavolať Pánovho proroka a spýtal sa ho, či sa uzdraví, alebo zomrie. Prorok mu povedal, že mu zostávajú posledné tri dni života. Po jeho slovách sa kráľ obrátil ku stene a modlil sa:

„Pane, viem že som nežil správne. Viem, že som vykonal mnoho zlého a býval som nespravodlivý. Viem, že som vždy poctivo nekráčal Tvojimi cestami a nežil podľa Tvojej Vôle.

Pane, keby si mi ale daroval ešte niekoľko rokov života, zmenil by som to. A zároveň si teraz, pred tvárou smrti hlboko uvedomujem, koľko dobrého by som ešte mohol vykonať pre vlastný národ.“

Prorok práve prechádzal nádvorím hradu a vychádzal na ulicu, keď zrazu v sebe jasne začul Pánov hlas: „Obráť sa a choď za kráľom. Vypočul som jeho modlitbu a dávam mu sedem rokov života“.

Áno, čítate dobre! Aj keby vám samotný prorok Pánov predpovedal vašu smrť do troch dní tak, ako je to zaznačené v Biblii, ste schopní to zmeniť! Je však ale samozrejme potrebné ujasniť si, za akých okolností a akým spôsobom.

V prvom rade treba zdôrazniť, že boli náročky uvedené dva príbehy. Jeden z dávnej minulosti a jeden zo súčasnosti, aby nám bolo jasné, že tieto veci stále fungujú absolútne rovnako, bez ohľadu na stáročia, alebo tisícročia. A ako asi konkrétne to funguje, naznačuje príbeh o židovskom kráľovi. No a niečo veľmi podobné musela počas dvoch hodín, strávených v chráme učiniť aj pani z nášho druhého príbehu zo súčasnosti.

O čo celkom konkrétne tu teda ide?

Každý človek kráča svojim životom určitou cestou. Cestou určitej konkrétnej, špecifickej hodnotovej orientácie. Ak je jeho hodnotová orientácia negatívna, falošná a pokrivená, musí to dotyčného nevyhnutne skôr, alebo neskôr uvrhnúť do nešťastia, do choroby, alebo do iných, vážnych osobných problémov.

Nesprávna hodnotová orientácia znamená podliehanie nenávisti, závisti, chamtivosti, bezohľadnosti, nespravodlivosti, nečestnosti, nemorálnosti, vnútornej nečistote, klamstvu, podvodu, bezduchému materializmu a mnohým iným, podobným negatívnym vlastnostiam. Ak má niekto schopnosť nahliadať do života a do osudu takéhoto človeka, musí v ňom nevyhnutne vidieť blížiace sa nešťastie, chorobu, alebo aj smrť, ku ktorým dotyčný s istotou smeruje svojou vlastnou, nesprávne nastavenou hodnotovou orientáciou.

Za danej situácie musí byť potom samozrejme predpoveď budúcnosti celkom logicky veľmi negatívna, a to či už vo väčšom, alebo menšom časovom horizonte. Život dotyčného totiž smeruje k tomuto cieľu ako po oceľových koľajniciach.

Avšak v momente, kedy sa dozvie, aký osud ho čaká, má dve možnosti. Hodnotovo, vnútorne i navonok zotrvať na svojej nesprávnej ceste a tým dôjsť k osudu, ktorý bol predpovedaný, čím sa proroctvo naplní.

Druhá možnosť spočíva v presmerovaní výhybky vo forme hodnotového preorientovania sa na oveľa pozitívnejšiu dráhu. A táto okamžitá, zásadná a pozitívna zmena životného smerovania musí mať okamžite aj radikálne odlišné, konečné dôsledky. Dôsledky, samozrejme oveľa pozitívnejšie, čo znamená, že pôvodná negatívna predpoveď sa nenaplní.

Je to celé presne tak, ako keď vlak, idúci do záhuby, prehodí na svojej ceste výhybku, čím zmení smer a záhube sa vyhne. Akokoľvek zlá veštba sa potom stáva bezpredmetnou a nevyplní sa.

Znamená to teda, že nijaký zlý osud, nijaké vyžarovania hviezd, ani nijaké negatívne veštby nemajú nad človekom moc, ak zoberie ich varovanie vážne a zásadným spôsobom zmení svoju doterajšiu hodnotovú orientáciu, ktorá ho vedie do nešťastia. Ak ju ale nezmení, negatívne proroctvo bude pravdivé a vyplní sa.

Vráťme sa však ešte k obom našim príbehom, ale najmä k tomu o židovskom kráľovi a ukážme si, v čom sa skrýva najzásadnejší kľúčový moment predpokladu víťazstva nad akoukoľvek negatívnou predpoveďou, veštbou, alebo proroctvom.

Onen kľúčový moment spočíva v spojení vôle človeka s Vôľou Stvoriteľa! V odhodlaní človeka žiť a riadiť sa Vôľou Najvyššieho, pretože doterajší život podľa jeho vlastnej vôle ho priviedol na pokraj nešťastia.

Lebo Vôla Pána, ktorá bola ľuďom sprostredkovaná vo forme Mojžišovho Desatora a Ježišovho učenia ukazuje ľuďom cestu dobra. Ukazuje im cestu pozitívnej hodnotovej životnej orientácie, ktorá nemôže nikoho, kto po nej kráča, priviesť k ničomu inému, ako k mieru, šťastiu a k dobrému osudu. Vôľu Najvyššieho, jasne definovanú do zrozumiteľnej podoby pre novodobého človeka môžeme tiež nájsť aj v Posolstve Grálu.

No a vyššie spomínaný židovský kráľ, alebo pani zo súčasnosti chorá na rakovinu, dokázali uskutočniť takúto zásadnú premenu vlastnej hodnotovej orientácie, spočívajúcu v odvrátení sa od svojich doterajších falošných ciest a v odhodlaní žiť po novom. V odhodlaní stotožniť svoju vlastnú vôľu s Vôľou Najvyššieho a s jeho požiadavkami voči všetkým ľudským bytostiam, ktoré sú obsiahnuté v Desatore a v Ježišovom učení. Takto dokázali zmeniť svoj osud.

No a týmto spôsobom je každý z nás schopný zmeniť svoj vlastný osudu. Týmto spôsobom je ľudstvo schopné zmeniť osud vlastnej civilizácie, ktorá sa v súčasnosti rúti do záhuby po železných koľajniciach nesprávnej hodnotovej orientácie. Záhubu ľudstvu predpovedali nespočetné prastaré i novšie proroctvá. A tieto proroctvá sa budú musieť nevyhnutne vyplniť, ak ľudia nezmenia svoje nesprávne, zlé a falošné hodnotové smerovanie.

Záleží iba na nás, a dá sa povedať, že na každom jednotlivcovi, či sa negatívne proroctvá vyplnia, alebo nie. Ak všetko pôjde tak, ako doposiaľ, naplnia sa určite!

Ak ale chceme, aby sa osud našej civilizácie zmenil, musíme nevyhnutne zmeniť smer svojej cesty, a to zásadnou zmenou našej základnej hodnotovej orientácie, pretože jedine týmto spôsobom zmeníme i charakter cieľovej stanice, ku ktorej nakoniec dôjdeme. Jedine takto sa môžeme vyhnúť nešťastiu, katastrofe a tragédii nevídaných rozmerov.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon
 
Príspevky: 70
Registrovaný: 15 Máj 2014 18:00

Re: Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Poslaťod othon » 07 Mar 2019 20:18

Katastrofa, zvaná vnútorný život jednotlivca!


Jestvujú veci nesmierne dôležité, ktorých dosah podceňujeme. Veci, ktorým neprikladáme veľký význam, avšak v skutočnosti práve oni zásadným spôsobom ovplyvňujú celý náš život. Nevedieť o nich, neprikladať im význam a podceňovať ich musí mať potom nevyhnutne katastrofálny dopad na celé naše bytie.

No a jednou z takýchto vecí je aj náš vlastný, osobný vnútorný život, zahŕňajúci naše cítenie a myslenie. Aby sme boli schopní pochopiť, o čom konkrétne je reč, uveďme si názorný príklad:

Predstavme si človeka, ktorý si kúpil byt. Nový byt najskôr celý nanovo vymaľuje a potom si doň veľmi uvážlivo a dôkladne vyberá každý kus nábytku, aby ho mal čo najútulnejší a aby sa v ňom čo najlepšie cítil.

Predstavme si ale iného človeka, ktorý si taktiež zaobstará byt, ale ďalej už jedná úplne inak, ako by bolo normálne a správne. Ide totiž na smetisko, kde sa prehrabáva a postupne zapĺňa svoj byt starými, poškodenými, špinavými a zapáchajúcimi vecami.

Určite nie je treba zdôrazňovať, kto z týchto dvoch majiteľov nového bytu prežíva vo svojej domácnosti vyššiu kvalitu života. To je nám predsa okamžite každému jasné.

Avšak paradoxne to, čo je nám v tomto konkrétnom príklade tak jasné, nám nie je vôbec jasné vo vzťahu k nášmu vlastnému, vnútornému životu. V tejto oblasti totiž jednáme úplne rovnako, ako onen človek, ktorý vnáša do svojho bytu najrozličnejší odpad.

Lebo aj náš vnútorný život je možné považovať za akýsi osobný vnútorný „bytový“ priestor, do ktorého s neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou a naivitou dovoľujeme vstupovať tej najväčšej nečistote a tomu najväčšiemu balastu. Svoje vnútro totiž dôverčivo otvárame všetkým, aj tým najnečistejším podnetom, prichádzajúcim ku nám zvonka. Či už prostredníctvom kníh, novín, filmov, internetu, alebo mnohých iných vecí. A tento balast, odpad a nečistota sa potom stáva súčasťou nášho vnútorného života. Súčasťou našej vnútornej domácnosti.

Mali by sme teda už konečne začať vnímať aj priestor nášho vnútorného života podobne, ako náš osobný bytový priestor a mali by sme úplne rovnakým spôsobom rozhodovať, čo si do doň vnesieme a čo musí navždy zostať vonku za dverami.

Naše vnútro je miesto, kde má svoj počiatok všetko, čo z nás vychádza. Či už v podobe slov, alebo v podobe činov. Všetkému tomuto predchádza náš citový, alebo myšlienkový impulz.

Ak ale máme svoje vnútro zavalené rôznymi odpadkami a špinou, aké potom môžu byť naše slová, činy a celé naše jednanie? Ak totiž máme naše vnútro nečisté, nevyhnutne to ovplyvňuje kvalitu všetkého toho, čo z nás vychádza, pretože vychádzať z nás môže vždy iba to, čo je rovnorodé kvalite nášho vnútorného života.

Väčšina ľudí dneška, žijúcich v útulných a pekne zariadených domácnostiach vôbec netuší, že vnútorne žijú medzi špinou a odpadkami. A tie kvalitatívne veľmi negatívne ovplyvňujú ich osobnosť, ako aj absolútne všetko, čo z nich vychádza.

Prečo nejednáme vo vzťahu k „bytovému“ priestoru nášho vnútorného života rovnako, ako každý normálny človek? Prečo si doň vedome a dôkladne nevyberáme iba veci krásne a vkusné, aby sme sa medzi nimi dobre cítili?

Človek by predsa mal do svojho vnútra vpúšťať iba to, čo je pekné, dobré a ušľachtilé. A naopak, mal by sa brániť tomu, čo je škaredé, nečisté, nemravné, neušľachtilé, zvrhlé a obscénne. Takémuto niečomu by nemal v nijakom prípade dovoliť vstupovať do osobného priestoru svojho vnútorného života. Mali by sme si teda vedome vyberať! Vedome vpúšťať do svojho vnútra iba veci dobré a ušľachtilé a nekompromisne pribuchnúť dvere onoho pomyselného bytu pred všetkým skazeným a nečistým, čo by sa chcelo dostať dnu.

Lebo vedomým výberom toho, čo prostredníctvom najrozličnejších vonkajších podnetov vpúšťame do svojho vnútra môžeme zo svojho vnútorného života urobiť nádherne a vkusne zariadený byt, kde sa budeme výborne cítiť. Ba dokonca sme z neho schopní urobiť chrám!

Avšak my z neho vo svojej naivite a nevedomosti robíme miesto plné najrozličnejšej špiny a odpadkov. A naivne si myslíme, že takéto niečo nemá nijaký zásadný vplyv na kvalitu celého nášho života. Že to nemá nijaký zásadný vplyv na našu súčasnosť a našu budúcnosť. Na celú našu osobnosť a celý náš osud.

Existuje mnoho ľudí, ktorí sa aktívne snažia hľadať východiská z biedy a problémov nášho sveta. Ide o politikov, štátnikov, vedcov, žurnalistov, umelcov a iných. Ich snahy sú častokrát úprimné, avšak aj napriek tomu nie sú schopní dať svetu jasné vízie a nájsť cestu k skutočne lepšej budúcnosti.

Títo ľudia totiž nevedia, že základným predpokladom k tomu, aby ich úsilie mohlo byť úspešné, je snaha o čistotu a ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Ak tak totiž oni sami nečinia a podceňujú to, okná bytu ich vnútorného života sú nevyhnutne zanesené nečistotou. A cez túto nečistotu nie je vôbec vidieť, alebo je vidieť iba veľmi matne. A preto im ani nie je možné nájsť a uvidieť pravú, pozitívnu cestu vpred.

Pravú cestu vzostupu môžu totiž národu a spoločnosti ukázať iba ľudia, ktorých vnútro je čisté! Ľudia, ktorých okná bytu ich vnútorného života sú čisté a preto cez ne vidia jasne a doďaleka. Až tam, kam má ľudstvo smerovať a oni sú schopní ho tam viesť. Nikto iný toho schopný nie je! Nijaké iné schopnosti a predpoklady to nezaručia!

Budúcnosť a dobro ľudstva sú teda priamo závislé od čistoty a ušľachtilosti nášho vnútorného života. Jedine v tomto a v ničom inom sa skrýva naša naša lepšia, krajšia a ľudsky oveľa hodnotnejšia budúcnosť. Všetky ostatné cesty sú len slepými uličkami. Je síce možné určitú dobu po nich kráčať a môže sa nám na nich aj nejakú dobu zdanlivo dariť, ale na ich konci sa vždy nachádza nepriestupný múr v podobe najrozličnejších kríz, recesií, konfliktov a agresií.

Náš svet si totiž myslí, že budúcnosť je vo vzdelanosti a vo vede. V učených, vzdelaných a inteligentných ľuďoch. Toto je ale zásadný omyl! Ak totiž vnútro ľudí nebude čisté, nie je možné v nijakom prípade zaručiť, že vzdelanie, ktorého sa im dostalo, bude naozaj použité správne, čiže ku prospechu všetkých.

Znamená to teda, že akékoľvek vysoké vzdelanie, akékoľvek vysoké poznatky a schopnosti budú ľuďmi vždy používané iba spôsobom, presne zodpovedajúcim kvalite ich vlastného vnútorného života. Čiže v súčasnosti spôsobom nie najčistejším, najspravodlivejším a najmorálnejším.

Lebo každý človek môže jednať iba tak, ako mu dovoľuje stav jeho vnútra. Nijako inak! To je logická zákonitosť. Skutočná realita je preto dnes žiaľ taká, že nekvalita vnútorného života väčšiny ľudí aj napriek všetkým našim poznatkom, vedomostiam, vzdelanosti a blahobytu smeruje našu civilizáciu do priepasti.

Človeče, ak chceš osobne prispieť k tomu, aby sa stal svet lepším miestom pre život, dbaj o ušľachtilosť a čistou svojho vlastného vnútorného života! Vpúšťaj do neho iba to, čo je dobré, pekné a ušľachtilé, a uzatváraj ho pred nízkym a nečistým. Vnútorne sa nezapodievaj nijakou nečistotou a neživ ju! Tým veľmi pomôžeš sebe samému, ale aj celému nášmu svetu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon
 
Príspevky: 70
Registrovaný: 15 Máj 2014 18:00

Re: Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Poslaťod othon » 29 Mar 2019 20:15

Dva dôkazy toho, že sme bytosťami citu


Existujú milióny ľudí, ktorí sú presvedčení, že sa máme riadiť predovšetkým rozumom. Že práve rozum v nás má byť to najdominantnejšie a najrozhodujúcejšie. Sú toho názoru, že cit je čosi príliš neurčité a nespoľahlivé, o čo sa nie je možné s istotou oprieť. A navyše ešte existujú aj city nízke, ako napríklad závisť, nenávisť a podobne, takže tvrdenie, že človek je bytosťou citu a má sa ním preto vo všetkom riadiť dostáva vážne trhliny.

Ako je to teda? Viac, ako zložité vysvetľovanie poslúžia príklady. A my sa preto teraz pozrime na dva z nich.

Prvým je existencia lásky. Lásky, ako čohosi nehmatateľného a neuchopiteľného. Ako čohosi ťažko definovateľného, ale aj napriek tomu tak silného a zásadného, že to rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje celý náš život. Na základe lásky uzatvárajú ľudia partnerstvá a na základe lásky prichádzajú na svet deti, ktoré milujeme celý život.

Prečo je láska taká silná a čo je to vlastne láska? Láska je cit a cit je prejavom nášho ducha. Je prejavom našej najvnútornejšej duchovnej podstaty, ktorá sa prejavuje citom.

Najskôr si niečo povedzme o láske pravej. Čiže o láske, ktorá skutočne pochádza z nášho ducha. Jej poznávacím znakom je ušľachtilosť a keď vznikne, obdarúva človeka tými najušľachtilejšími vlastnosťami a cnosťami.

Jednou z nich je napríklad nezištnosť. Nezištné dávanie vo vzťahu k tomu, koho milujeme. Ide o cnosť nezištnosti, bez vypočítavého kalkulovania čo za to a koľko za to, ako sme dnes zvyknutí.

Ďalšou cnosťou je ochota k službe. K službe milovanej, alebo milovanému až do takej miery, že sme im ochotní zniesť hoci aj modré z neba. Jednoducho, že sme pre nich ochotní urobiť čokoľvek.

No a snáď tou najzásadnejšou pozitívnou vlastnosťou, ktorú v ľuďoch vzbudzuje pravá láska je schopnosť poprieť vlastné ego tým, že dobro našich milovaných staviame vyššie, ako svoje vlastné. Tak človek prekonáva svoje dávne, živočíšne egoistické sebectvo a stáva sa konečne ľudskou bytosťou, zabúdajúcou na seba v službe iným.

O takejto láske sa píše aj v evanjeliách. A síce, že človek musí odumrieť sám sebe, aby nakoniec sám seba našiel. To znamená, že človek musí odumrieť svojmu vlastnému, egoisticky živočíšnemu, sebeckému ja, aby našiel vznešenú veľkosť vlastného človečenstva, spočívajúcu v zabúdaní na svoje ja v službe, v pomoci a podpore iných. A túto veľkú duchovnú cnosť úplne automaticky, a len akoby mimochodom generuje pravá láska.

Ušľachtilá láska je totiž základnou kvalitou ducha a prebúdza sa v nás čistým citom lásky k partnerovi, k partnerke, k deťom, k súrodencom, k rodičom, k priateľom, k vlasti a podobne. A tento silný cit lásky, hoci nehmatateľný a neuchopiteľný, ale predsa tak neuveriteľne reálny, formuje v ľuďoch tie najušľachtilejšie vlastnosti, spomínané vyššie. Takáto je teda láska, ktorou sa prostredníctvom ušľachtilých citov prejavuje naša najvnútornejšia duchovná podstata.

Ale pozor! Láska môže byť aj padlá, nečistá, žiarlivá, sebecká, alebo predajná. Ako je to ale možné a kde sa v človeku berie tento skazený druh lásky?

Vzniká v nás tak, že v našom vnútri začne prevažovať rozumová zložka osobnosti a spolu s pudmi a zlým chcením strhne pravú lásku z jej pôvodnej duchovnej ušľachtilosti. Tak je potom perla čistej lásky nahradená citmi nečistými.

Ako konkrétny príklad nám môže poslúžiť trebárs prostitúcia, ktorá je paródiou na lásku. Je výsmechom lásky. Prostitúcia je totiž čisto rozumovou kalkuláciu s najnižšími pudmi a jej účelom je finančný zisk. No a symbolom takejto padlej a nízkej lásky býva červené neónové srdce nad bránou nevestinca.

Srdce je však symbolom citu. Je symbolom citovo duchovného človeka, ktorého pravá láska obdarováva svet tými najušľachtilejšími ľudskými vlastnosťami.

Akonáhle však ľudia začnú stavať vo svojom vnútri do popredia rozum a postavia ho na najvyššie miesto svojej osobnosti, chladne racionálny vládca rozum strhne čisté cítenie človeka nadol a s pravej, ušľachtilej lásky vytvorí jej rozumovo spotvorenú verziu. Tak potom vzniká láska žiarlivá, láska zvrhlá, láska sebecká, alebo láska pudov.

A táto nečistá láska, vytvorená zlým chcením a nadradením rozumu, siaha potom svojimi špinavými rukami aj na symbol duchovnosti človeka, ktorým je srdce. A v podobe neónového srdca nad vchodom nevestinca z neho robí symbol zvrhlosti a nízkosti.

Pravá láska je postavená na princípe dávania a láska strhnutá nadol a zmaterializovaná rozumom chce predovšetkým brať. Toto je najjednoduchšie kritérium na odlíšenie pravej lásky od lásky padlej a skazenej.

A mimochodom, keď hovoríme o srdci, nech si každý čitateľ práve v tejto chvíli, pri vyslovení slov: „to som ja“ dobre všimne, kam bude smerovať jeho ukazovák. So stopercentnou istotou práve do oblasti srdca. Do oblasti solar plexus, nazývanej aj slnečná pleteň, kde skutočne reálne sídli naše pravé ja. Naše duchovné jadro, komunikujúce s nami a prejavujúce sa v nás ušľachtilými citmi. A teda aj ušľachtilou láskou.

Ak ale chceme svoje duchovné jadro vnímať a riadiť sa jeho impulzmi, mali by sme dbať na tri veci.

V prvom rade by sme nemali dopustiť, aby sa rozum stal pánom našej osobnosti, pretože postupne zdegraduje všetko citové v nás tak, ako sme si to ukázali na názornom príklade lásky. To znamená, že z lásky čistej a ušľachtilej urobí lásku sebeckú, nečistú, žiarlivú a podobne.

V druhom rade by sme mali dbať, aby naše chcenie bolo vždy len dobré, no a v treťom rade, aby naše myšlienky boli vždy len ušľachtilé.

Ak splníme tieto tri body a budeme ich stále dodržiavať, umožní nám to v každej chvíli jasne vnímať impulzy nášho čistého citu, ktoré ku nám vysiela naša najvnútornejšia duchovná podstata. Tak sa potom staneme ľuďmi ducha, ľuďmi citu a ľuďmi čistej lásky. Tak sa potom staneme skutočne ľudskými bytosťami, ku ktorým sa nikto z nás nemôže počítať až dovtedy, kým nezačne načúvať impulzom vlastného ducha a riadiť sa nimi.

A ukážme si teraz ešte jeden príklad veľkosti citu a malosti rozumu. Bude ním umenie. Konkrétne hudba. Trebárs hudba Vivaldiho, Bacha, alebo Mozarta. Ide o hudbu nadčasovú, v každej dobe nádhernú a dá sa povedať večnú.

Prečo je to tak? Pretože v umení, a zvlášť v hudbe je dominantný cit. Pretože hudba je niečím, čo oslovuje najmä náš cit. A nádherná a ušľachtilá hudba vzniká tak, že sa jej autori pri jej komponovaní nalaďovali práve cez svoje cítenie smerom nahor, kde vo svojej inšpirácii zachytávali tóny vyšších sfér. Zachytávali sférickú hudbu ducha, znejúcu vo výšinách, ktorú potom zhmotnili a zmaterializovali do notovej partitúry.

No a takáto hudba, prijatá prostredníctvom citu potom automaticky pôsobí práve na city poslucháčov, a teda na ich ducha. Rozochvieva v nich čosi krásneho, povznášajúceho a dáva im precítiť a prežiť nádheru vysokých úrovní univerza, ktoré ich svojou nádherou volajú k sebe.

A pretože duch je večný, prepožičiava hudbe aj prvok večnosti. A preto dobrá hudba nezostarne ani o sto, ani o päťsto, alebo tisíc rokov.

Ak túto skutočnosť porovnáme trebárs s čisto racionálne rozumovým výrobkom, akým je automobil, jeho životnosť je podstatne nižšia. Úplne nové auto je po desiatich rokoch ojazdené a po tridsiatich rokoch ide do šrotu. Ide totiž len o rozumovo materiálny výrobok. A pretože matéria nemá v sebe prvok večnosti ducha, smeruje rýchlo k úpadku a zániku, ktorý má vo svojej podstate zakódovaný.

A preto racionalistický výrobok z kovu, plechov, skla a plastov, akým je auto, má oveľa nižšiu životnosť ako hudba, napísaná prostým perom na papier, ktorá však v sebe nesie prvok večnosti ducha a preto je aktuálna a svieža aj o tisíc rokov.

Samozrejme, môže byť aj hudba padlá, nízka a neušľachtilá. A to vtedy, keď je inšpirácia jej autora strhnutá nadol jeho vlastnou rozumovosťou, jeho inklinovaním k nízkym pudom a jeho nízkym chcením a nízkymi hodnotami. Toto všetko strhuje osobnosť autora hudby nadol a on vo svojom citovom zakalení čerpá prostredníctvom svojej tvorivej inšpirácie z nízkych sfér univerza.

Na základe spomenutých dvoch príkladov, čiže na základe lásky a umenia môžeme teda vidieť, akú vysokú hodnotu má všetko to, čo je predchnuté ušľachtilým citom. Ušľachtilým citom, pretože len ušľachtilé city sú prejavom našej najvnútornejšej duchovnej podstaty. A keď jej impulzy vložíme do čohokoľvek, či už do lásky, alebo do hudby, či kdekoľvek inde, vždy vznikne niečo krásne, ušľachtilé, povznášajúce a večné.

Ak ale dopustíme zakalenie svojho ušľachtilého cítenia tým, že kladieme príliš veľký dôraz na rozumovú zložku svojej osobnosti, alebo tým, že podliehame pudom, alebo tým, že naše chcenie nie je dobré, znečisťujeme svoje cítenie tak, že jeho vonkajšie prejavy sú potom už len málo ušľachtilé a sú len karikatúrou toho, aké by všetko malo a mohlo byť.

Usilujme sa preto, aby bol celý náš vnútorný život ušľachtilý a aby z nás na základe toho mohla prúdiť smerom zvnútra navonok iba pôvodná ušľachtilosť a vznešenosť nášho ducha, prejavujúca sa trebárs v pravej láske, alebo v pravom umení, ako aj vo všetkých ostatných veciach. Lebo absolútne všetkým veciam je schopný dať náš duch svojou ušľachtilosťou oveľa vyšší rozmer, než je tomu v dnešnej dobe.

Lebo žiaľ, tisíce vecí, vychádzajúcich z ľudí a vznikajúcich ich rukami, nesú smutnú vonkajšiu pečať znečistenia citovej schopnosti ich ducha. A to predovšetkým preto, že ľudia nedbajú o čistou a ušľachtilosť vlastného vnútorného života, že podliehajú pudom a že ich chcenie nie je vždy bezpodmienečne iba dobré.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon
 
Príspevky: 70
Registrovaný: 15 Máj 2014 18:00

Re: Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Poslaťod othon » 26 Apr 2019 19:40

Je možné chodiť po vode? Poznajte mechanizmus zázraku!


Aj v dnešnej modernej dobe existujú mnohé veci, ktoré sa udiali jednotlivým ľuďom a ktoré je možné považovať za zázrak. A to preto, lebo sa neraz veľmi radikálne vymykajú z toho, čo je považované za normálne a bežné. V prevažnej miere ide o rôzne zázračné uzdravenia, ale aj o mnohé iné zázračné pomoci v nejakých kritických, alebo vypätých situáciách.

Ale aj keď sa v dnešnej dobe stále dejú takéto veci, veľa sa o nich nehovorí, ani nepíše, pretože ide o niečo, čo predsa len stojí mimo rámca modernej medecíny, modernej fyziky, alebo moderného, materialisticky ateistického svetonázoru. A tým nie je dobré otriasať a zbytočne znepokojovať obyvateľstvo. Preto vládne tendencia odsúvať tieto veci bokom a ľudí, s nimi nejakým spôsobom spojených, považovať za slušne povedané „iných. Čiže za menej normálnych a istým spôsobom vyšinutých.

Každopádne však takéto veci tu sú a stále budú. A ľudia by mali vedieť, že v podstate nejde o žiadne zázraky, ale o celkom zákonité dianie. O zákonité dianie za spolupôsobenia vyššej duchovnej reality, schopnej ovplyvňovať hmotnosť až do takej miery, že sa to javí ako zázrak.

No a my sa teraz skúsme detailnejšie pozrieť na túto problematiku a zároveň skúsme poodhaliť určité základné zákonitosti mechaniky jej fungovania.

My ľudia žijeme v univerze, v ktorom sú činné a navzájom prepojené dva základné princípy. A síce princíp materiálny a princíp duchovný.

Princíp materiálny predstavuje to fyzicky hmatateľné a materiálne, čo všetci tak dôverne poznáme. A akýmsi vrcholovým reprezentantom tohto princípu je rozum. Rozum, ktorý poznáva materiálny svet a ktorý sa snaží jeho fungovanie logicky vysvetliť a zdôvodniť. Rozum, ktorý skúma zákonitosti hmoty a ich poznanie dokáže využiť v reálny, materiálny prospech ľudstva.

No a rozum samozrejme dokonale pozná, čo je v hmotnom svete reálne, čo je možné a čo je naopak nemožné, neuskutočniteľné a nereálne, pretože fyzikálne zákony materiálneho sveta to nedovoľujú.

Ale ako už bolo povedané, v našom univerze je činný a aktívny aj princíp ducha. Princíp ducha, opierajúci sa o existenciu Stvoriteľa. O existenciu Tvorcu všetkého, a teda aj sveta hmoty. Svet ducha sa nachádza bližšie k Stvoriteľovi, zatiaľ čo svet hmoty je od neho viac vzdialený. Avšak to, čo je Stvoriteľovi bližšie, je nevyhnutne nadradené tomu, čo je od neho vzdialené. Čo je Stvoriteľovi bližšie stojí teda vyššie a čo je od neho vzdialené stojí celkom logicky nižšie.

A práve preto, že princíp ducha stojí nad princípom hmoty, môže duch v mnohých veciach hmotu ovládať. A keď niekedy k takémuto činu dôjde, javí sa to potom ako zázrak. Ako zázračné vyliečenie, alebo ako jav, presahujúci určité fyzické zákonitosti.

No a v tomto priestore, čiže medzi princípom hmoty a princípom ducha žije človek so svojou slobodnou vôľou. A práve na základe svojej slobodnej vôle sa on sám rozhoduje, ku ktorému z dvoch základných princípov sa vo svojom živote prikloní. Na každom jednotlivcovi záleží, ktorý z nich sa rozhodne považovať vo svojom živote za dominantný. Na človeku záleží, či sa vo svojej slobodnej vôle bezvýhradne prikloní len k hmote, alebo bude schopný rešpektovať obidva tieto princípy v pochopení, že to duchovné stojí vyššie, ako hmotné. A preto to aj má mať v našom živote vyššiu prioritu.

Keby sme mali vyjadriť ideálny stav percentuálne, orientácia ľudí na oba spomínané princípy by mala byť päťdesiat na päťdesiat. Takto by to bolo správné a vyvážené.

Ale žiaľ, vnútorný obzor väčšiny ľudí našej planéty, čiže celých sto percent ich záujmu sa zameriava iba na princíp hmotný. Existujú samozrejme určité skupiny obyvateľstva, pre ktoré má duchovný princíp význam. Ale má pre nich význam trebárs len v rozsahu desať percent, zatiaľ čo na deväťdesiat percent sú aj oni zameraní na hmotu. U iných je to zase dvadsať percent záujmu o duchovné a osemdesiat percent záujmu o hmotné. Tie pomery sú rôzne a vznikajú na základe slobodnej vôle ľudí vo výbere toho, koľko dôležitosti sú vo svojom živote ochotní prisúdiť jednej, alebo druhej strane.

No a po tomto nevyhnutnom úvodnom vysvetlení sa už konečne dostávame k objasneniu mechanizmu fungovania zázraku. A ukážme si to na konkrétnom príklade, uvedenom v evanjeliách. Na príbehu Petra, idúceho po mori.

Keď sa raz v noci plavili učeníci v loďke na mori, idúc po hladine sa k ním blížil Kristus. Z diaľky na nich zavolal, by sa nebáli, že je to on. A vtedy ho Peter poprosil, či by mu nemohol ísť v ústrety. A tak, so súhlasom Pána skutočne vystúpil z loďky a kráčal mu naproti po morskej hladine. A nejakú chvíľu sa mu to aj darilo, ale potom sa zľakol a okamžite sa začal topiť. Ježiš prišiel k nemu, podal mu ruku, vytiahol ho do loďky a riekol mu: „Prečo si zapochyboval, ty maloverný?“

Tento príbeh nám hovorí o tom, že človek je schopný za určitých okolností chodiť po vode. Alebo v širšom slova zmysle, že človek je schopný za určitých okolností robiť zázraky.

Otázka je za akých okolností? A tu je odpoveď:

Hmotná a materiálna skúsenosť, reprezentovaná rozumom tvrdí jednoznačne, že po vode sa chodiť nedá. Avšak učeníci boli prostredníctvom osoby Ježiša, kráčajúceho po mori, konfrontovaní s realitou veľkosti ducha, vychádzajúcej s existencie Stvoriteľa.

Peter, vidiaci Ježiša kráčajúceho po mori, celou hĺbkou svojej bytosti uveril v realitu ducha a pomyselná ručička jeho slobodná vôla sa plne posunula do tejto polohy. Vo svojej slobodnej vôli si jednoducho dovolil uveriť, že po vode sa kráčať dá. A jeho momentálna silná viera v moc reality ducha mu skutočne umožnila po vode aj kráčať.

Behom tohto zázraku sa však ručička Petrovej slobodnej vôle pod tlakom dlhoročnej skúsenosti reality hmoty presúva do opačnej polohy. Prejaví sa to ako pochybnosť a on sa začne topiť.

Kristus riekol: „Keby ste mali toľko viery, ako horčičné semienko a povedali by ste hore, aby sa zdvihla a vrhla do mora, stane sa tak!“

To znamená, že keby sme dokázali presunúť ručičku barometra svojej slobodnej vôle do reality ducha a naša pevná viera by sa nezachvela pod tlakom argumentov hmotných skúseností rozumu, mohli by sme konať zázraky. Mohli by sme chodiť po vode, ale čo je oveľa podstatnejšie, mohli by sme si vyliečiť mnoho chorôb, alebo aspoň výrazne eliminovať ich príznaky.

Pri čítaní Starého Zákona mi utkvelo v mysli jedno miesto, kde Hospodin vytýkal istému židovskému kráľovi, ktorý bol chorý a dal si k sebe zavolať tých najlepších doktorov: „Prečo si sa spoliehal viac na lekárov, ako na Mňa?“ Čiže: „Prečo si podľahol tlaku reality hmoty a nemal si dostatok silnej viery v moc reality ducha?“

A to, čo dokáže realita ducha s mnohými ľudskými chorobami je opísané v evanjeliách v podobe mnohých zázračných uzdravení. Keď ich Ježiš konal, vždy sa pýtal dotyčného, či verí, že to môže urobiť. A keď sa chorí uzdravili a jasali nad svojim uzdravením hovoril im: „Vaša viera vás uzdravila!“

To znamená, že keď chorý uveril v nadradenie reality ducha nad realitou hmoty, keď uveril, že uzdravenie, prichádzajúce z ducha môže zvíťaziť nad chorobou tela, jeho viera, čiže jeho vnútorný posun barometra slobodnej vôle do reality ducha mu priniesol uzdravenie.

Prečo o týchto veciach hovoríme? Pretože ani po stáročiach sa na nich nič nezmenilo! Pretože tieto možnosti tu máme stále! Lebo jedine my vo svojej slobodnej vôli rozhodujeme, ktorá z dvoch realít sa pre nás stane kľúčová.

Žiaľ, väčšina ľudstva verí len v realitu hmoty a rozumu. Jedine týmto smerom trvalo ukazuje ručička barometra ich slobodnej vôle. Pre čo sa však rozhodli, to aj majú a v tom aj žijú. A preto sa spoliehajú predovšetkým na lekárov.

Netušia a neveria, že vo stvorení prúdi dobrotivá, liečivá, hojivá a uzdravujúca sila Pána, a že každý človek môže vo svoje vrúcnej prosbe o ňu poprosiť a prijať jej blahodárne účinky. A miera jeho čistoty, pokory a viery určí, akú intenzitu tejto sily bude môcť prijať.

Keď bude jeho pokora hlboká, jeho prosba čistá a jeho viera silná a neochvejná, liečivá sila Svetla sa v ňom bude môcť naplno prejaviť a stane sa zázrak.

Keď bude jeho pokora menej hlboká, jeho duša i jeho prosba menej čistá, a jeho viera menej silná, môže dôjsť aspoň k čiastočnému zlepšeniu jeho problémov.

Ak ale nebude mať žiadnej pokory pred veľkosťou a súcnosťou Pána, ak bude vnútorne vzdialený od čistoty a nebude mať nijakej viery v silu víťazstva ducha nad chorobu tela, potom sa musí spoliehať už len na lekárov.

Milióny ľudí sa zo svojej slobodnej vôle primkli k realite matérie a rozumu. A to až do takej miery, že nie sú schopní vnímať, ba ani len pripustiť existenciou reality ducha so všetkými jej možnosťami doslova zázračného vplyvu na svet matérie. To hmotné a rozumové ich dokonale duševne uväznilo a argumentáciou rozumu všemožne bráni ich osobnosti, aby sa pozdvihla k veľkosti a moci vyššej reality.

Rozum týchto ľudí nájde tisíc dôvodov, prečo sa niečo nedá a prečo je to nezmysel. Rozum totiž nechce zo svojich spárov nijaký spôsobom pustiť takto zotročenú osobnosť človeka v strachu, aby poznaním veľkosti reality ducha napokon radostne nezbúral všetky väzenské múry, ktoré okolo neho vystaval rozum. Aby sa v nijakom prípade nestal pánom nad hmotou, prostredníctvom svojho plného príklonu k realite ducha. Ale aj pánom nad vlastným rozumom, obmedzujúcim a spútavajúcim jeho osobnosť.

PS. Hovorili sme o tom, že človek má vo svojom živote venovať päťdesiat percent svojej pozornosti veciam materiálnym a päťdesiat percent veciam duchovným. Čo ale konkrétne má obsahovať tých päťdesiat percent pozornosti, zameraných na realitu ducha?

V prvom rade to zahŕňa osobný rozvoj všetkých vysokých a ušľachtilých cností, ako je napríklad spravodlivosť, čestnosť, dobro a podobne. Okrem toho to má byť aj rozvoj poznania Vôle Pána, ktorá sa premietla do stvorenia vo forme zákonov univerza. A je základnou povinnosťou človeka poznávať tieto zákony a naučiť sa žiť s nimi v súlade. Naučiť sa ich zohľadňovať vo svojom každodennom živote.

Ak totiž bude človek takto činiť, potom pozná, že zázraky, v ktorých duch víťazí nad hmotou nie sú nijakými činmi ľubovôle, ale dôsledne logickým dianím, prebiehajúcim v rámci vyššie spomínaných zákonov stvorenia. Lebo absolútne nič, čo sa deje vo stvorení, preniknutom zákonmi Najvyššieho, sa nemôže diať mimo rámca týchto zákonov. V ich rámci je duchovne znalý človek schopný učiniť mnoho naozaj neuveriteľných vecí, ktoré sa z hľadiska súčasnej, všeobecnej materialistickej obmedzenosti javia ako zázraky.

Avšak takýto znalý človek si je zároveň dobre vedomý, že nie je v nijakom prípade uskutočniteľné to, čo nejakým spôsobom presahuje rámec týchto zákonov. Čo je len obyčajnou fantáziou a neopiera sa o ich účinky. Takéto zázraky, totožné s ľubovôľou, bez opory v zákonoch stvorenia nie je teda možné vôbec uskutočniť, a človek na určitej duchovnej výške si je toho dobre vedomý. Avšak na takúto duchovnú výšku sa môže vypracovať jedine vlastnou, vážnou snahou o poznanie fungovania zákonov univerza, ktoré sú prejavom Vôle Najvyššieho.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon
 
Príspevky: 70
Registrovaný: 15 Máj 2014 18:00

Re: Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Poslaťod othon » 07 Jún 2019 19:26

Odhalenie pravdy! Francúzska revolúcia žltých viest z duchovného hľadiska


Hneď na začiatku si je treba uvedomiť, že existujú dva druhy revolúcií. Prvým z nich sú revolúcie, ktoré dokonale vyhovujú nadnárodnému kapitálu a úzkemu, elitnému klubu najbohatších nášho sveta.

Skutočná pravda je však taká, že tieto kruhy, nachádzajúce sa zväčša na západe, nenechávajú nič na náhodu, ale oni sami veľmi aktívne tento druh takzvaných oranžových revolúcií organizujú a štedro finančne i mediálne podporujú. Robia tak prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií, nachádzajúcich sa v daných krajinách, v ktorých potrebujú urobiť politické a spoločenské zmeny, dokonale vyhovujúce ich zištným, mocenským a ekonomickým záujmom.

A ako už bolo naznačené, významným spolupôsobiacim činiteľom v tomto procese sú samozrejme rôzne médiá, nachádzajúce sa vo vlastníctve týchto svetových mocenských kruhov.

A tak je prostredníctvom médií a prostredníctvom štedro zo západu dotovaných mimovládnych organizácií postupne formované spoločenské povedomie požadovaným smerom. A nič netušiace masy naivne, a pod pláštikom tých najvzletnejších ideálov, podliehajú ich manipulácii. Vychádzajú do ulíc a zapájajú sa do rôznych protestov a revolúcií v márnej ilúzii, že tým dosiahnu zlepšenia stavu spoločnosti.

Netušia ale, že sú iba zmanipulovaným nástrojom v rukách niekoho iného, kto sa prostredníctvom slepého nadšenia más v ich iluzórnom boji za dobro, snaží dosiahnuť svoje vlastné politické a následne ekonomické, zištné a sebecké ciele. A ak sa to podarí a týchto politických zmien bude dosiahnuté, čoskoro potom bude oklamaný a okradnutý celý národ. A to samozrejme i vrátane naivných más, bojujúcich za iluzórne dobro na námestiach na objednávku mocných.

Základným znakom tohto typu revolúcií je neutíchajúca pozornosť médií. A to či už domácich, alebo zahraničných podobne, ako tomu bolo pri protestoch „za slušné Slovensko“ po vražde novinára Jána Kuciaka.

Ak sa ale nejakým revolúciám dostáva minimálnej mediálnej pozornosti aj napriek ich dlhému trvaniu a veľkému množstvu účastníkov, ak sa v tomto smere len sem tam objaví nejaká sporadická a drobná správa, potom si môžeme byť istí, že ide o revolúciu druhého typu. Že ide o revolúciu pravú a skutočnú. O revolúciu ľudovú, povstávajúcu skutočne zdola, a nie organizovanú na objednávku mocných. No a revolúciou takéhoto typu je aj revolúcia žltých viest vo Francúzsku.

Je samozrejme správne, že sa ľud začína búriť voči arogancii najmocnejších, ktorí parazitujú na národoch a snažia sa čoraz viacej okliešťovať ich sociálne istoty a práva. Ide o spravodlivý boj, pretože ľudia sú povinní postaviť sa proti zlu, ktoré sa okolo nich rozmáha. Lebo každý, kto sa proti nemu nepostaví, sa previňuje tým, že mu svojou apatiou a nezáujmom o veci verejné poskytuje priestor k tomu, aby mohlo pôsobiť a čoraz viacej sa rozmáhať.

Takýto vonkajší boj je však len jednou stranou mince! Druhou a doposiaľ nepoznanou stranou mince je skutočnosť, že ak má byť revolúcia ľudu úspešná, musí byť komplexná. To znamená, že popri nevyhnutnom vonkajšom boji ju musí doprevádzať aj vnútorná, revolučná zmena hodnôt. Inak sa totiž vonkajšou revolúciou vôbec nič nezmení. Bez vnútornej, revolučnej zmeny hodnôt sa zmenia len vládnuce figúrky.

A keby sa snáď zmenil hoci aj celý systém, aj tak to všetko časom napokon dospeje k novej forme útlaku más, pretože masy ľudí sa vnútorne hodnotovo vôbec nezmenili a neobrodili. Lebo popri svojej snahe o vonkajšiu revolúciu zároveň spolu s ňou súbežne neuskutočňovali aj revolučnú zmenu vnútorných hodnôt.

Treba totiž vedieť, že neúnosný stav spoločnosti, voči ktorému vo Francúzsku povstal odpor žltých viest, bol v skutočnosti privodený práve hodnotami, ktoré dnešné Francúzsko, ale aj široké svetové spoločenstvo vo všeobecnosti uznáva. A sú to hodnoty zisku, peňazí a osobného prospechu. Hodnoty majetkov, moci a slávy. Hodnoty konzumu, užívania si a bezduchej zábavy. Hodnoty materializmu, bez snahy poznávať, chápať a svojim živom sa približovať k pravým hodnotám ducha.

Toto je tým, o čo ľudia vo všeobecnosti usilujú a čo svetové spoločenstvo doslova fascinuje. Avšak práve všeobecné uctievanie týchto hodnôt privodilo stav, v ktorom sa v súčasnosti francúzska spoločnosť nachádza. A neúnosnosť tohto stavu, s jeho systémom moci, utláčajúcim masy, vyhnal žlté vesty do ulíc, aby to zmenili.

Zmeniť však treba nie len charakter vlády, ale predovšetkým hodnoty, ktoré majú tento neúnosný stav na svedomí. To znamená, že všetky hodnoty, spomínané vyššie, ktoré majú svoju cenu, musia byť z hodnotovej hierarchie spoločnosti odsunuté z ich prvého miesta na miesto druhé. A na prvé miesto musia byť dosadené skutočné a pravé hodnoty! Hodnoty cti, spravodlivosti, ľudskosti, ušľachtilosti, dobra a skromnosti, ktoré musia byť jednotlivcami i celou spoločnosťou preferované a podporované v každodennom jednaní. Ba dokonca i v myslení a v nastavení celkového spoločenského povedomia. Až za nimi má nasledovať všetko to, čo je dnes považované za prvoradé. Toto je revolúcia hodnôt, ktorá musí prebiehať súbežne s vonkajšou revolúciou žltých viest vo Francúzsku, pretože inak sa takmer nič nezmení.

Celé si to ukážme na príklade choroby. Každá choroba má svoje duchovné, vnútorné príčiny, a keď sa chceme skutočne vyliečiť, našou úlohou je poznať ich a snažiť sa zodpovedajúcim spôsobom vnútorne zmeniť.

Napríklad pri anémii, čiže chudokrvnosti, sú duchovnou príčinou tohto problému nerozhodné a polovičaté postoje, málo radosti, strach zo života, alebo pocit, že nemám žiadnu hodnotu. Tieto duchovné príčiny anémie by mal človek odstrániť tým, že sa začne naplno tešiť zo života a že sa začne snažiť mať život rád taký, aký je.

No a popri podobnom odstraňovaní vnútorných, duchovných príčin pri akejkoľvek inej chorobe, môžeme samozrejme využívať aj všetky vonkajšie spôsoby liečenia, ktoré nám poskytujú najmodernejšie výdobytky súčasnej medecíny. Alebo môžeme využívať aj rôzne alternatívne metódy, ak im veríme viac, ako oficiálnej medecíne. Najdôležitejšie však je, že jedine vtedy, keď sa liečime komplexne, čiže zvnútra i zvonka, môže byť naše vyliečenie skutočné a trvalé.

Žiaľ, súčasný materializmus má na svedomí to, že moderná medecína sa obmedzuje len na potláčanie vonkajších dôsledkov a ignoruje duchovné príčiny vzniku chorôb, ktoré by mal začať pacient sám osobne meniť, aby mohla byť liečba komplexná a tým aj efektívna. Výsledkom dnešnej materialistickej obmedzenosti vnímania reality je preto jednostrannosť, ktorá nemôže priniesť človeku trvalé vyliečenie. Robí z neho len doživotného konzumenta liekov a tým doživotného zákazníka farmaceutických spoločností.

A presne takto isto je to aj s revolúciou žltých viest vo Francúzsku. Aj tu musí popri vonkajšom revolučnom snažení prebiehať zároveň i vnútorná, revolučná zmena nesprávneho rebríčka hodnôt. To znamená, že na vrchol hodnotovej hierarchie sa v ľuďoch musia dostať hodnoty prvoradé. A naopak, hodnoty druhoradé, ktoré sú na vrchole dnes, musia v životoch ľudí zaujať svoje správne miesto. Jedine takýmto spôsobom je možné spoločnosť skutočne ozdraviť. Ak však k tomu nedôjde a všetko sa sústredí len na vonkajšiu zmenu, každá revolúcia sa stane kontraproduktívnou a zbytočnou, čo nakoniec ukáže čas.

Milan Rastislav Štefánik, spojený s francúzskym národom, pretože bol francúzskym generálom povedal: „Nech je každý z vás lepší, ako bol včera a vlasť vaša bude veľká a slávna.“

Tieto nadčasové slová je možné adresovať všetkým národom a všetkým súčasným i budúcim revolucionárom. Vo vzťahu k revolučným masám všetkých čias znamenajú totiž asi toto:

V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň čestnejšími a spravodlivejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť čestnosť a spravodlivosť. Lebo ak sa vy sami nestanete čestnejšími a spravodlivejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou spravodlivejšej a čestnejšej spoločnosti nedosiahnete.

V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň poctivejšími a ľudskejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť poctivosť a ľudskosť. Lebo ak sa vy sami nestanete poctivejšími a ľudskejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou poctivejšej a ľudskejšej spoločnosti nedosiahnete.

V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň morálnejšími a mravnejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť mravnosť a morálka. Lebo ak sa vy sami nestanete morálnejšími a mravnejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou mravnejšej a morálnejšej spoločnosti nedosiahnete.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon
 
Príspevky: 70
Registrovaný: 15 Máj 2014 18:00

Re: Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality

Poslaťod othon » 02 Aug 2019 18:25

Niet dôležitejšieho poznania, ako je toto! Spamätajte sa!


Všetko, čo okolo seba vidíte, je konečné. Je dočasné. V určitom momente to vzniklo a od okamžiku svojho vzniku pomaly, ale isto speje k zániku. Týka sa to ľudí, zvierat, rastlín, ale aj našej planéty, Slnka a celého okolitého vesmíru. Týka sa to však zároveň nie len sveta najhrubšej hmoty, ktorú vidíme, ale aj celého obrovského sveta hmoty jemnejšej, ktorú síce nevidíme, ale do ktorej odchádzajú naše duše po smrti, čiže po odložení fyzického tela. Aj táto jemnejšia hmotnosť, takzvaná jemnohmotnosť, podlieha zániku úplne rovnako, ako všetko ostatné, čo je hmotné.

No a v tomto obrovskom, ale konečnom svete hrubohmotnosti a jemnohmotnosti, sa pohybujú ľudskí jedinci prostredníctvom svojej slobodnej vôle. Na základe slobodnej vôle sa rozhodujú, kam povedú ich životné cesty. Rozhodujú, aké hodnoty budú preferovať a čo bude pre nich prioritné. Na základe svojej slobodnej vôle si formujú postoje k iným a vytvárajú si vlastnú životnú filozofiu.

Takýmto spôsobom konajú ľudia nie len vo svete hrubohmotnosti, ale aj vo svete jemnohmotnosti, kam odchádzajú po svojej fyzickej smrti. Aj tam určuje ich ďalšie smerovanie jedine ich vlastná slobodná vôľa. A potom sa zase opätovne rodia do hmotného sveta, a takto to pokračuje stále dookola. Stále dookola, ale nie donekonečna, pretože žijeme v univerze, ktoré je konečné.

Keby však jestvovalo jedine toto konečné univerzum, s jeho konečnou hrubohmotnou a konečnou jemnohmotnou časťou znamenalo by to, že naše bytie by bolo časovo vymedzené iba jeho trvaním. Znamenalo by to, že s nevyhnutným zánikom nášho univerza by v ňom museli zároveň zaniknúť aj milióny ľudských bytostí, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Všetci ľudia by však mali vedieť, že ich bytie nie je vôbec podmienené nevyhnutným zánikom univerza. Mali by vedieť, že sú práve prostredníctvom svojej slobodnej vôle schopné vymaniť sa z pominuteľnosti univerza, a tak uniknúť svojmu rozkladu v ňom. Mali by vedieť, že nad pominuteľnosťou hrubohmotnej a jemnohmotnej časti stvorenia sa nachádza večná a nepominuteľná ríša Ducha. A práve k nej by mal začať človek, nachádzajúci sa či už v hrubohmotnej, alebo jemnohmotnej časti univerza, smerovať kormidlo svojej slobodnej vôle ak chce, aby sa zachránil a unikol nevyhnutnému zániku hmotného sveta.

Aby sme to celé dokonale pochopili, ukážme si to na veľmi rukolapnom príklade. Predstavme si more, z ktorého sa týčia štyri piliere. Na pilieroch je umiestnené veľké akvárium. V akváriu žijú ryby, a pretože je veľké, ich život je na nerozoznanie podobný životu rýb v mori.

Má to samozrejme jeden háčik. Slnko nad akváriom hreje a voda z neho sa pomaly odparuje. Proces odparovania je ale tak pomalý, že je takmer nebadateľný. Avšak v dlhšom časovom horizonte je očividne badateľný.

A pokles pokračuje stále ďalej a ďalej, čo v konečnom dôsledku znamená, že akvárium napokon celkom vyschne a všetky ryby v ňom zahynú na jeho dne.

A predsa ryby v akváriu zahynúť nemusia! Nemusia, ak si uvedomia situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Ak si uvedomia, že žijú v akváriu a život v ňom je časovo determinovaný postupným odparovaním jeho hladiny. Toto poznanie znamená pre „vedomé“ ryby jediné: musia z akvária vyskočiť!

V prvom rade teda musia pochopiť, v akej situácii sa nachádzajú a potom, na základe svojho slobodného rozhodnutia, sa musia odhodlať k rozhodujúcemu skoku von z pominuteľnosti života v akváriu, do večnosti a nepominuteľnosti života v mori.

A čím skôr k tomuto poznaniu a rozhodnutiu dospejú, tým lepšie. Lebo čím dlhšie im to bude trvať, tým väčšiu námahu bude treba vynaložiť ku skoku do mora ponad okraj akvária.

Pri dlhodobom váhaní sa totiž nakoniec môže stať, že hladina vody bude tak nízka, že všetky ryby pochopia, že sa musia dostať von, aby sa zachránili. Avšak okraj akvária už bude tak vysoko a vody v ňom tak málo, že oslobodzujúci skok von nebude možný. Ryby budú potom odsúdené už len na zúfalé plahočenie v čoraz viacej ubúdajúcej vode, aby nakoniec všetky biedne zahynuli.

A presne takto isto je to aj s ľudmi, žijúcimi v akváriu pominuteľného univerza. Plávajú si v ňom sem a tam na základe vlastnej slobodnej vôle, a nechcú si uvedomiť fakt nevyhnutnej pominuteľnosti priestoru, v ktorom žijú.

Z mora večnosti, z nepominuteľnej ríše Ducha, k ním bolo poslaných do pominuteľnej hmotnosti mnoho poslov, vrátane samotného Syna Najvyššieho, aby sa im dostalo poznania reality, v ktorej žijú. Aby sa na základe tohto poznania a uvedomenia si svojej situácie dokázali včas odhodlať ku skoku z akvária univerza do mora večnosti.

Lebo uskutočniť tento skok nie je vôbec také jednoduché. Dostatočné množstvo sily k nemu totiž môže dať človeku len sila dobra a cností, o ktoré sa vážne vo svojom živote usiloval. Lebo len človek dostatočným spôsobom spravodlivý, čestný, láskavý, ohľaduplný, ušľachtilý a čistý môže nazhromaždiť toľko potrebnej sily, aby sa prostredníctvom nej mohol jediným skokom preniesť ponad okraj akvária pominuteľnosti do mora večnosti.

Žiaľ, na svete je len veľmi málo ľudí, ktorí si uvedomujú, v akej situácii sa nachádzajú. Ľudí, ktorí sa vedome zdokonaľujú v cnostiach, zhromažďujúc silu, potrebnú k ich rozhodujúcemu skoku na slobodu.

Milióny ľudí nášho sveta žijú v tomto smere v smrtonosnej nevedomosti. Na základe vlastnej slobodnej vôle sa ženú za najrozličnejšími osobnými prioritami a sú slepí a hluchí voči všetkému ostatnému. Plne prepadli životu v hmotnom akváriu a nič iného ich nezaujíma. Zaujímajú ich len peniaze, majetky, zábava, konzum a užívanie si. Ich duševný obzor a ich vnímanie sveta je obmedzené iba stenami materiálnej reality. Iba stenami materiálneho akvária. A je úplne jedno, či sa nachádzajú v jeho hrubohmotnej a fyzickej časti, alebo v jeho časti jemnohmotnej. Všade tam stoja z vlastnej vôle na princípoch fatálnej materialistickej nevedomosti o skutočnom dianí, uprostred ktorého stoja.

Ale čas pomaly plynie a hladina vody v akváriu klesá! A to znamená, že všetci ľudia budú každým novým dňom potrebovať vždy väčšiu silu na to, aby dokázali ako ryby preskočiť ponad okraj akvária pominuteľnosti a zachrániť sa v mori večnosti.

A nakoniec príde deň, kedy to už nebude možné! Deň, kedy pre enormne nízku hladinu bude okraj akvária už tak vysoko, že ho nebude možné prekonať. Bude to deň, kedy pasca matérie zaklapne! Deň, kedy všetkým, z vlastnej slobodnej vôle v hmote uväzneným ľuďom zostane už len plač a škrípanie zubov. A tento deň sa blíži! Nevedomí mu kráčajú v ústrety vo svojej nevedomosti, a ich osud je spečatený!

Avšak ty človeče, staň sa vedomým! Uvedom si konečne, aká je realita, v ktorej sa nachádzaš. Zdokonaľuje sa preto v konaní dobra, v cnostiach a v dbaní na ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Zhromažďuj týmto spôsobom silu, nevyhnutne potrebnú k rozhodujúcemu skoku z pominuteľnosti hmoty do nepominuteľnosti Ducha. K rozhodujúcemu skoku zo smrti hmoty do večnosti Ducha! Lebo čas sa kráti!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
othon
 
Príspevky: 70
Registrovaný: 15 Máj 2014 18:00

Predchádzajúci

Späť na Voľná diskusia

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť

cron